27. Milan Steskal (mySugr/Mentegram): O vyhorení, failoch v podnikaní a startupoch #rozhovor

V tomto rozhovore sa dozviete:

Stačí dať PLAY:

Profil podnikateľa

Celé meno:

• Milan Steskal

Odkazy na sociálne siete:

% vo firme:

• predseda predstavenstva v Mentegram, a.s.

Základné informácie:

Produkty:

FIRMA:

• Názov firmy: Mentegram, a.s.
• Rok založenia: 13.6.2014
• Obrat v roku 2018:
  • Tržby: 14 270 €
  • Zisk: 89 659 €

Ďalšie články o Milanovi Steskalovi:

Prepis 27. epizódy podcastu s Milanom Steskalom

Ahoj, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Jasne, veľmi rád.

Jasne, už sa teším.

„Naivne som si myslel, že odletím do Silicon Valley a po 2-3 týždňoch budem mať investíciu.V živote som nebol tak ďaleko od skutočnosti a pravdy.“

Nepôjdem úplne na začiatok, pretože úplne prvé podnikanie bolo ešte počas vysokej školy, kedy som si urobil živnosť na robenie web stránok, to bolo možno v roku 2000, alebo 1999, čiže naozaj dosť dávno. Ale už tam som si uvedomil, že môj osobný najväčší problém bol, že som vedel urobiť web stránku, v rámci štandardov, ktoré boli pred 20-timi rokmi, alebo aj potom neskôr, ale absolútne som nevedel ako predávať. 

Moji rodičia nemali firmu, boli klasickí zamestnanci. Aj keď som chodil na ekonomickú univerzitu, s tým, ako reálne predávať takéto veci, som sa tam nestretol ani z rýchlika. Takže toto bol prvý najväčší fail, že vždy keď som sa snažil podnikať, alebo niečo urobiť, tak som absolútne pohorel, a trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomil, že toto je niečo, čo je naozaj dôležité.

Potom, ako som sa tomu začal venovať trošku viacej, som si začal všímať, že na Slovensku a celkovo v našom regióne je toto asi najväčší problém. Oproti iným krajinám tu máme veľmi šikovných dizajnérov, programátoroch aj produktových ľudí, ale predávať, či už sami seba ako človeka, alebo firmu, produkt či službu, oproti iným ľuďom, to je to, kde podľa mňa úplne najviac zaostávame.

Ja som mimo tejto živnosti za celú vysokú školu urobil maximálne 10 web stránok, čiže sa to nedá nazvať ako firma. Potom keď som sa zamestnal, som vždy behal medzi tým, že som zamestnaný a skúšam niečo svoje, som zamestnaný, skúšam niečo svoje. V roku 2011-2012 keď som pracoval v jednej agentúre a skončil som, tak moja manželka, ktorá sa už vtedy presťahovala na Slovensko z Ukrajiny a pokračovala vo svojom biznise, postupne vyhárala, pretože všetko robila sama a ja som ju tam vystriedal.

Ona si našla job v IBM, tam sa jej páčilo a bola spokojná, aj keď IBM je v startupovom svete synonymum nudného zamestnania, ale ona potrebovala ísť medzi ľudí, pretože tu nikoho nepoznala, prišla sem z Ukrajiny, toto jej strašne pomohlo. Čiže ja som pokračoval v jej biznise, bola to malá agentúrka, zháňala zákazníkov zo západnej Európy a z Ameriky a dávala tie veci programovať svojim programátorom z Ukrajiny.

Ja som postupne toto rozbiehal, už vtedy som chápal, že predaj je minimálne rovnako dôležitý, ako zvyšná časť roboty a počas toho som skúsil aj jeden svoj startup, ktorý bol absolútne dokonalý fail. Cez ten som sa spoznal so zakladateľmi startupovej cesty na Slovensku, Maťom Ftáčnikom, Mišom Trubanom, Ivanom Štefunkom, Jarom Luptákom a s ostatnými.

Kamaráti sa cez nejaký startupový program dostali do Silicon Valley na pár mesiacov a ja som tam na 2-3 týždne išiel za nimi, mali voľnú posteľ, tak prečo nie. Ja som si naozaj naivne myslel, že odletím do Silicon Valley a po 2-3 týždňoch budem mať investíciu.

V živote som nebol tak ďaleko od skutočnosti a pravdy. A toto bol v podstate taký dokonalý fail, taký strašný pád na zem z obrovskej výšky, ktorý mi ale otvoril oči a vďaka tomu som pochopil, že nestačí mať nápad a byť zaľúbený do svojho riešenia a toho, čo ja chcem robiť. Treba mať otvorené oči, treba pochopiť, čo je naozaj problém, ako to na trhu funguje, čo treba vyriešiť a keď je to startup, pre ktorý chcel investíciu, tak je dôležité veľmi dobre pochopiť, čo daní investori očakávajú a akí investori a kedy do tých startupov investujú. No a po tomto vlastne prišiel Mentegram.

Volal sa InSmarter, vtipné, že si ten názov ešte pamätám. Povedal by som, že to bol úplne najklasickejší, stereotypný startup, nápad, ohľadom nejakých lojalitných programov pre reštaurácie a bary. Naozaj odsúdené na neúspech, ale z pohľadu naučenia sa mi to dalo strašne veľa.

Investori nikdy nepovedia nie. Väčšinou nepovedia nie teraz, alebo sa pýtajú otázky a potom nepovedia žiadne jednoznačné rozhodnutie a toto bolo veľmi podobné. Dávali mi otázky, pýtali sa hlavne na validáciu, na základe čoho verím, že to bude úspešné, koľko to má používateľov a tak ďalej.

Hej, ja som im odpovedať vedel, ale tie odpovede boli veľmi zlé. Toto bola naozaj jedna zo skúseností, ktorá mi otvorila oči, že tá biznisová časť startupov a projektov, ktorá sa naozaj týka používateľov a predaja je extrémne dôležitá, podľa mňa dokonca dôležitejšia ako produkt ako taký. Pokiaľ samozrejme produkt dosahuje určitú úroveň a rieši reálny problém. Netreba určite robiť produkt perfektný a zabúdať na tento sales. Čiže z tohto pohľadu si myslím, že moje odpovede boli veľmi veľmi zlé.

Jasné. Nechcem povedať, že to bola celkom náhoda, aj keď veľa vecí sa dá vnímať ako náhoda a samozrejme, že človek nemá všetko pod kontrolou. Ale pokiaľ máš otvorené oči a vyhľadávaš práve tie náhody, tak ich potom nájdeš a ľahšie sa ti tá náhoda stane. Povedal by som to takto.

Stretol som sa s najlepším kamarátom môjho brata z detstva, po 10-tich 15-tich rokoch, keď som bol v Amerike s firmou, pre ktorú som pracoval a on tam dlhodobo žil. Odletel som za ním do Texasu na víkend, dlhá párty. Vrátil som sa a zostali sme v kontakte.

Potom vidím na Facebooku, že písal nejaký krátky post. On študoval psychológiu a dostal nápad na ovládnutie sveta a potrebuje radu od človeka, ktorý má nejaký technologický IT background. Tak som mu napísal, chvíľku sme chatovali, potom sme si zavolali a asi po hodine som mu povedal, že sa mi ten jeho nápad páči a poďme do toho fifty-fifty, nič za to nedáme. A nakoniec potom asi rok, ako sme si toto povedali, sme dostali prvú investíciu od Neulogy Ventures, potom druhú a skončili sme spolu na tomto robiť 4-5 rokov.

Jasné. Dôležité je to, že aplikácia ako taká, fungovala stále rovnako. Aj my sme sa na nej veľmi veľa učili a tú value proposition, tú hodnotu, ktorú to malo pridávať užívateľom, sme časom trošku upravovali.

Igor bol výskumník, on nebol ten človek, ktorý vyslovene sedel a robil terapie. Zbieral dáta a s tými dátami pracoval. A keď sa snažil zbierať tieto dáta o správaní ľudí, tak mal vtedy dve možnosti. Buď používal Survival Monkey alebo Google Forms, to znamená veľmi štandardizované formuláre.

Alebo potom používal veľmi špecifické a drahé formuláre, naprogramované špeciálne pre konkrétny výskum. On chcel nájsť niečo medzi, čiže bude to niečo ako Google Forms, ale bude to vyslovene špecializované na tie procesy, ktoré sú pri trackovaní správania.

Rýchlo sme ale zistili, že ak to takto zameriame na výskumníkov, biznis z toho veľmi nebude a ten jeho problém nebol dostatočne veľký, tak sme išli za konkrétnymi psychológmi, ktorí robia sedenia hlavne kognitívno-behaviorálnu terapiu, pretože je dôležité, aby si ich klienti medzi jednotlivými sedeniami písali nejaký žurnál, aby si pamätali, čo sa medzi tými sedeniami stalo a aby sa potom o tom mohlo rozprávať.

Toto už bolo o trochu lepšie, pretože sme videli prvý záujem od psychológov. Toto bola vlastne prvá proposition na základe ktorej sme získali prvú investíciu. Že pomôžeme psychológom, aby dokázali svojim klientom dávať lepšiu terapiu, pretože budú mať od klientov lepšiu informáciu o tom, ako sa cítia.

Naneštastie sme zistili, že pre psychológov to nebola až tak extrémne nevyhnutná záležitosť, pretože pokiaľ k týmto psychológom chodili klienti a platili im za sedenia, tak psychológovia boli spokojní. My sme toto však nastavili tak, že nám mali platiť práve psychológovia za tento servis a oni jednoducho nechceli, necítili tú potrebu.

Toto je možno jedna z mála vecí, ktoré by som na tom zmenil. Ak by sme nepýtali peniaze od psychológov, ale by sme ich využili skôr ako distribučný kanál a miesto toho, že pýtame 50 dolárov mesačne od psychológov, vypýtame 5 dolárov mesačne od ich klientov, možno by to nabralo úplne iný rozmer, ale to sa už nikdy nedozvieme.

Potom sme skúšali rôzne ďalšie situácie a nakoniec, to čo nám fungovalo najlepšie, bolo napojenie sa na zdravotníctvo. To znamená, že od psychológov sme prišli viac k psychiatrom a všeobecným lekárom. My sme to predávali v Amerike a v Amerike už poistovne preplácali nejaké úkony z pohľadu toho, že urobíš Mental Health Assessment, čiže nejakú diagnostiku duševného zdravia pacienta.

To, čo sme úplne nepochopili bolo, že my sme mali reálne zopár zákazníkov, boli to individuálni psychiatri, alebo maličké ambulancie, kde sme im dokázali na jedného psychiatra zvýšiť mesačný príjem 1000 až 2000 dolárov a oni nám aj tak mali problém zaplatiť 100 dolárov.

Tu som si uvedomil, ako je veľmi ťažké prinášať inovácie do zdravotníctva, pretože pokiaľ sú tam na niečo zvyknutí a naučení na nejaké procesy, tak urobiť zmenu, pokiaľ im veci v zásade ako tak fungujú, je veľmi ťažké a ani 1000-2000 dolárov mesačne pre nich nebola dostatočná motivácia. 

Bolo to na konkrétnom psychológovi a psychiatrovi, pretože my ako malý startup sme sa nedokázali dostať do nejakých väčších inštitúcií. Samozrejme bol to náš cieľ, robili sme nejaké pilotné programy.

Napríklad jeden pilotný program, ktorý sme mali, bola inštitúcia, ktorá mala 4-5 psychológov a tam to v zásade nebol problém, ale do väčších sa nám nepodarilo dostať. Bolo to vyslovene, že to boli súkromní doktori, súkromná ambulancia, kde doktor bol zároveň aj majiteľ a jemu sme to museli predať. Čiže keď sa on rozhodol, že to chce používať, tak nám zaplatil a používal to a ak to nechcel používať, tak sme išli ďalej.

Samozrejme, videl tam tú hodnotu a používal to ďalej. Dokonca dvaja, či traja to stále používajú už asi 3-4 roky, stále platia a nesťažujú sa. Týchto ľudí si pamätám, keď sme im to predávali a som si 100% istý, že ak by im to neprinášalo nejakú hodnotu, tak by sa na to vykašľali a prestali by to platiť.

Zabudli by, že majú nejakú mesačnú subscription a odcháza im 50 dolárov z kreditnej karty. Až na to, že ani použitie týchto key studies, že to naozaj funguje, nepomohlo k tomu, aby sme v Amerike dokázali nejakým spôsobom, cez týchto doktorov, vyrásť dostatočne na to, aby sme potom mohli ísť do nemocníc, alebo zdravotných poisťovní, čo bol v podstate náš ultimátny cieľ.

My sme sa stále snažili hľadať spôsob, ako to dostať do zdravotníctva, ako to napasovať na tie platby zo zdravotných poisťovní. Ale približne v tom čase, a zase to môže vyzerať ako šťastie, hoci podľa mňa to šťastie nebolo a my sme mu išli naproti. Cez kontaktný formulár na webstránke sa nám ozval človek s indickým menom, ktorý nám napísal 3-4 veci, že sa mu páči to, čo robíme, že žije v Austrálii a tam by to mohlo byť zaujímavé a chce o tom vedieť viac a má záujem nás distribuovať a predávať v Austrálii a či sa môžeme porozprávať.

Takýchto typov správ sme dostávali 2-3 mesačne, vždy sme im niečo odpísali. Ale tento človek odpísal naspäť veľmi rýchlo, zavolali sme si a vyzeralo to celkom sľubne. Dva mesiace na to, zhodou okolností som bol u Igora v Texase a on priletel za nami. Čiže sme sa všetci traja stretli v Texase, asi 2 mesiace trvalo, kým sme dohodli papierovačky a podmienky a teraz je tento človek nový CEO a rieši biznis v Austrálii, ktorý je v zásade teraz jediný seriózny trh, kde má Mentegram reálne šancu niečo dosiahnuť. 

Presne to je ten rozdiel medzi ním a mnou a Igorom. On ten trh pozná, robil už predtým konzultanta v zdravotníctve v duševnom zdraví, viac ako 10 rokov. Akurát teraz začal predávať, konzultovať iný typ riešenia presne do zdravotných poisťovní, čiže na tú najvyššiu úroveň.

Akoby som to ja na Slovensku išiel predať do Unionu, alebo Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Alebo do nejakej súkromnej životnej poisťovne. Čiže on sa takto cieli. Samozrejme trvá to dlho, sales cyklus z takýchto inštitúcií je aj niekoľko rokov. Prvý pilotný program a to nebol veľký pilotný program, pamätám si, že o tom prvýkrát hovoril niekedy v júli -auguste a spustilo sa to ďalší rok v júni. A keď sa na to ešte spätne pozerám, tak to išlo celkom rýchlo.

Áno, je to veľmi dlho. Myslím si, že toto je jeden z tých dôvodov, prečo Mentegram úplne neuspel. Mentegram narise-oval 500 000 eur, predávali sme v Amerike, teraz v Austrálii sme reálne vybudovali produkt, ktorý v Amerike dokázal konkurovať startupom, ktoré v Amerike reálne narise-ovali milióny, niektoré viac ako 10 miliónov dolárov, takže stále to z môjho pohľadu nie je fail.

Nie je to úspech typu, že predali sme to za milióny, alebo desiatky miliónov eur, ako napríklad MySugr, ktorý je v podstate na piedestáli stredoeurópskych startupov spolu so zopár ďalšími. Stále to považujem za úspech, pretože tá firma funguje reálne v Austrálii, stále zarába dostatok peňazí na to, že je teraz momentálne udržateľná a sebestačná a uvidíme, ako to pôjde ďalej.

Nám sa proste minuli peniaze, zistili sme, že investori do zdravotníctva menej radi investujú, práve kvôli tomuto dlhému predajnému cyklu je to pre nich podstatne väčšie riziko, ako nejaké iné odvetvie, kde je predajný cyklus podstatne kratší. To znamená, že ak majú investori iné startupy, tak je pekné, že to má nejaký hlbší zmysel, ale pokiaľ je tam väčšie riziko hlavne z toho pohľadu, že predajný cyklus môže byť 5-10 násobne dlhší ako u toho druhého, tak on si z pragmatických dôvodov vyberie ten druhý.

Áno. V podstate on nie je akcionár, on je “iba CEO”, my founderi a naši investori sme stále akcionári.

Áno. Tú víziu tam máme a je možné, že ak by sme sa s ním nenašli, firma by už bola možno zatvorená.

Toto je veľmi dobrá otázka. Lebo po 5 rokoch podnikania sa opäť zamestnať je naozaj zmena. Hlavne keď sa pozrieš do podnikateľského sveta, tak byť zamestnaný sa vníma ako niečo zlé. Si zamestnaný, nemáš svoj vlastný biznis, robíš iba na niekoho iného a stále budeš ako škrečok behať v kolečku.

Ale ja si to nemyslím, ak by mal každý iba svoj biznis a každý iba podnikal, tak by nič nefungovalo. Čiže určite to nie je zlé. Pre mňa bol hlavný dôvod, že ja som naozaj potreboval zmenu. V Mentegrame som bol 5 rokov, niekoľkokrát som skoro vyhorel a už som si naozaj povedal, že stačilo.

Potom v kombinácii s tým, že sme sa chceli s manželkou presťahovať, ona si našla prácu vo Viedni, tak ja som sa k tomu pridal a začal som si hľadať prácu tam. Potom vlastne MySugr je v zásade firma, ktorá je v takej situácii, do akej som sa snažil dostať ja moju. To znamená, že robím niečo, nechcem povedať že úplne podobné, ale z pohľadu vyššieho princípu, ak si človek zvykne na nejakú hodnotu, ktorú vytvára a ktorá sa nedá vyjadriť priamo peniazmi, tak je to trošku nákazlivé.

Tak toto mi veľmi dobre sadlo, všetky veci z MySugr zapadli do seba a keď som tam išiel, bol som extrémne plný očakávania, keďže som 5 rokov podnikal, aké to teraz bude, byť zamestnaný. Dovtedy som v žiadnom zamestnaní nebol dlhšie ako 2,5 roka a jediné referencie ktoré som mal, boli v podstate zamestnaní, ktorí pracovali väčšinou pre veľké firmy, či korporácie v Bratislave. 

Potom, keď som porovnal tie referencie s tým, ako to naozaj v MySugr bolo. Samozrejme, že to všetko nebolo úplne dokonalé, ale bolo to neporovnateľne lepšie a stále to je neporovnateľne lepšie, ako som mohol očakávať, pretože v MySugr sa pre mňa skombinovali dobré veci z dvoch svetov.

Aj napriek tomu, že je nás už vyše 150, firme sa snaží udržiavať startupový mindset a kultúru, že to nie je korporácia s open space-om, so stolmi a extrémne formálnym prostredím. Ale zároveň tam už cítime tú korporátnu stabilitu, pretože majiteľom je už Roche , ktorý nás kúpil asi 2,5 roka dozadu. To znamená, že už sa môže firma pozerať a plánovať trošku dlhšie dopredu a nie len, že ok, o rok potrebujem nafundraisovať a teraz neviem, čo ďalej. 

V podstate áno.

To je perfektná otázka. Ja by som povedal tak, že áno, strašne veľa firiem mi dokonca ani neodpísalo, hoci to boli veľké korporácie. Ale už keď som sa dostal na nejaký pohovor, tak to v podstate skončilo ponukou.

Na MySugr som tiež normálne poslal životopis, lebo som tam nevedel nájsť niekoho, kto by bol dostatočne blízky medzi mnou a MySugr. Ale oni, keďže boli startup, tak v podstate hľadali presne takého človeka, ako som bol ja, lebo ja som začínal ako programátor a mal som vlastnú firmu.

Z môjho pohľadu je produktový manažér ako také premostenie medzi technickým tímom, designérmi, medzi zákazníkmi a tým biznisom. To znamená, že by mal mať skúsenosti a rozprávať jazykom každého typu svojho stakeholdera a potom aby dokázal prekladať.

Ale je pravda, že v MySugr, keď som mal pohovor s Antonom, ktorý je CEO, tak toto bola jeho najväčšia obava. On mi to narovinu povedal a ešte aj po pol roku sa ma to pýtal, pretože keď si pozrel môj životopis, tak ten naňho kričal, že tento človek je podnikateľ, tento človek nie je lojálny zamestnanec, ktorý u teba zostane pracovať “do konca života”. Ale zobrali ma, urobili to riziko a keďže som stále tam, som spokojný a aj oni sú spokojní, tak to bolo zo všetkých strán dobré rozhodnutie.

Áno. Oni sa báli toho, že im po pol roku zdrhnem. Keď sme sa potom rozprávali, tak mi tiež povedali, že si myslia, že skôr či neskôr niečo príde. Nikdy nehovor nikdy a ja tiež neviem zaručiť, že najbližších 10 rokov nebude nič nové, možno bude, ale momentálne na to absolútne nemyslím, pretože som spokojný.

Jeden z co-founderov mi povedal, keď som sa s ním po pár týždňoch stretol, že počúvaj, Milan, keď budeš mať nejaký nápad a pokiaľ to bude startup, tak možno ti dáme investíciu. Toto bolo aj pre mňa absolútne neočakávané, úplne iný prístup ako v tejto našej menšej československej bubline, s ktorou som sa stretával.

Presne tak. Máš ten pocit, že nie si ohraničený svojou kanceláriou, alebo svojim písacím stolom, takže to napĺňa tú potrebu človeka byť kreatívny, pokiaľ chce.

V podstate áno. Kvôli tomuto som takmer vyhorel niekoľkokrát. Teraz v MySgr riešim veci, ktoré z absolútneho finančného hľadiska majú podstatne väčší dopad ako peniaze, ktoré sme mali nafundraisované, ale z pohľadu tlaku, či stresu, ktorý teraz cítim, sa to nedá absolútne porovnať.

Vtedy to bol podstatne väčší tlak. Pre mňa je naozaj veľmi zaujímavé sa o tom to rozprávať s foundermi MySugr, ktorí si týmto všetkým prešli a dotiahli to neporovnateľne ďalej, ako ja s Mentegramom, samozrejme.

Na toto mi povedali, že Milan, ale to je úplne samozrejmé, pretože byť zamestnaný je jedna vec, ale keď bojuješ doslova o prežitie, tak to je úplne iná úroveň stresu, alebo tlaku, ktorý máš. 

Čiže, ja som si tým prešiel, zažil som si naozaj veľký tlak. Párkrát sa mi našťastie podarilo vyhnúť vyhoreniu, predpokladám, že jeden z dôvodov bol vďaka tomu, čo sme robili, keďže Mentegram bol o duševnom zdraví. Čiže som dokázal spoznať príznaky a nedovolil som tomu, aby to išlo ďaleko. V kombinácii s tým, že som chodil pol roka aj ku psychologičke.

Veci, ktoré boli pre mňa akoby spúšťačom som sa naučil identifikovať a lepšie s nimi žiť. Nedajú sa dať preč, či ovládať, tie veci u nás stále sú. Teraz ani zďaleka nepociťujem taký stres za 1,5 roka v MySugr.  Vyslovene dni, kedy som bol nejaký nervózny, alebo vystresovaný, by som dokázal zrátať na prstoch jednej ruky. Ale stále ten stres nebol ani zďaleka taký vysoký, ako som zažíval predtým.

„Príznaky boli napríklad také, že som cez víkend sedel doma pred telkou a 55-ty krát som pozeral Pána Prsteňov a Harryho Pottera a pritom ťukal do telefónu a absolútne som nevnímal.“

Ak mám byť úplne úprimný, nemyslím si, že to bol nejaký konkrétny moment.

Povedal by som, že to bola kombinácia všetkého a práve to je extrémne ťažké. Príznaky, ktoré u mňa boli, boli napríklad také, že cez víkend som sedel doma pred telkou a 55-ty krát som pozeral Pána Prsteňov a Harryho Pottera a pritom som ťukal do telefónu a absolútne som nevnímal.

Ale dôležité bolo, že mi to vôbec neprinášalo úžitok a bol som taký polo-zombie. Aj teraz niekedy celý deň preležím pred telkou, pretože mňa to zrelaxuje. Som typ človeka, ktorý radšej pozerá telku, ako číta knihu, ale teraz viem, že mi to prinesie aj radosť, keď si pozriem aj to isté, alebo niečo nové a je to naozaj oddych.

Druhá vec bola, že naozaj sa mi nič nechcelo, manželka ma vykopla doslova, že choď behať, alebo že sa ideme prejsť, začala mi často hovoriť, že vyzerám byť úplne bez nálady, smutný, že sa mi nič nechce a vyzerám byť bez motivácie.

Postupne to prichádzalo a vždy som našiel spôsob ako to vyriešiť. Prvýkrát to začalo eskalovať tesne pred letom a v lete sa toho až tak veľa nedialo, takže prakticky júl a august som takmer nepracoval, nebol som zamestnaný, takže som si to mohol dovoliť, ale samozrejme, že to malo na firmu z krátkodobého hľadiska negatívny efekt. Ale v júli a v auguste sa až tak veľa nedalo predávať, čiže to bolo podstatne lepšie, ako keby som si to vybral v októbri-novembri napríklad.

Druhýkrát, keď sa to stalo, tak som napísal knižku a tretíkrát som začal chodiť psychologičke.

Určite, ona mi v tom veľmi pomohla, pretože vďaka tomu, že mi to pripomínala a rozprávala o tom, tak som si uvedomil, že tie príznaky tam naozaj sú, to je prvá vec. Potom aj to, že ma veľmi podporovala, niekedy ma doslova donútila ísť von, ísť na tú prechádzku a robiť niečo aktívne, ako len byť vyvalený doma. Čiže strašne mi to pomohlo.

Áno, ono to malo negatívny dopad aj na mňa, aj na ňu, aj na nás ako pár. Možno niektorí ľudia sa tak na to nepozerajú, možno, že to je to, čo by odradilo aj niektorých investorov, ale u mňa neexistuje firma, alebo potenciálny exit, alebo nafundraisovanie peňazí, kvôli ktorému by som ohrozil moju rodinu, alebo vzťah s manželkou. Možno takí ľudia sú, ale pokiaľ by nejaký investor takéto niečo odo mňa očakával, tak to určite nedostane.

„Pomohlo mi, že som začal chodiť k psychologičke.“

Toto je parádna otázka. Vždy tie pôvodné spúšťače, alebo príčiny, ktoré k tomu viedli, boli iné. To, čo som chcel povedať, čo je z môjho pohľadu jedna z najťažších vecí, čo sa týka potenciálneho vyhorenia, alebo depresie je, že to prichádza strašne pomaličky.

To nie je, že jeden deň si na tom OK a druhý deň máš depresiu a si vyhorený a spoznáš ten rozdiel. To ide pomaličky pomaličky, ako keď ti pomaly vrie mlieko, že dlho nič a potom zrazu bum a máš mlieko po celom sporáku. Nie je to ako keď si napríklad zlomíš ruku a vieš, že to máš.

To znamená, že je extrémne ťažké to spozorovať, pretože keď každý deń je zhoršovanie tej situácie veľmi maličké a ty si na to zvykneš a príde ti to akoby normálne. Prvýkrát bol dôvod, ktorý smeroval k vyhoreniu ten, že sme potrebovali fundraisovať ďalšie kolo, pretože sa nám míňali peniaze a keďže sme nepredávali, tak sa nám fundraisovali ťažko a v konečnom dôsledku sme nenafundraisovali vtedy, kedy sme potrebovali.

Skoro pol roka som pracoval na tom, aby sme našli investora. Na Štedrý deň doobeda som pripravoval pitch deck, aby sme na čas dokázali niečo poslať investorovi a aj tak z toho vôbec nič nebolo. Čiže toto bolo vlastne prvýkrát.

Potom bolo, kde sa nám podarilo dostať investíciu čiže sa to všetko trošku obnovilo. Nová energia a potom sme našli toho partnera v Austrálii. Druhé skoro vyhorenie bolo podstatne zradnejšie. To nebolo o tom, že by veci šli až tak zle. Veci išli plus mínul tak, ako sme očakávali. Keď sme začali pracovať s tým partnerom, tak sme už vedeli, že v Amerike to až tak nepôjde a v Austrálii ten potenciál je.

Až na to, že on to tam predával do zdravotných poisťovní a to trvalo strašne dlho. A my sme vedeli, že to bude trvať tak dlho, ale aj tak, to vyhorenie skoro prišlo. To bolo obdobie, kedy som dokončil knižku.

No a tretíkrát to bolo vtedy, kedy sa nám definitívne minuli peniaze. Dovtedy som si minimálne mal z čoho platiť výplatu pre seba, ale vtedy už ani toto nebolo a vtedy mi pomohlo to, že som začal chodiť psychologičke.

Nebolo to o tom, že by som vyslovene chcel ísť psychologičke, lebo inak sa z toho nedostanem. Samozrejme som hľadal spôsoby, ako sa z toho dostať.

Približne v tom období som bol s kamarátom a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Ja som dosť otvorený, keď sa rozprávam s ľuďmi. Veď aj teraz vlastne rozprávam o tom, že som mal problémy a že som vyhorel. Ja badám dve veci, keď o tom rozprávam.

Často u ľudí vidím také uvoľnenie, keď o tom rozprávam, že si uvedomujú, že v tom nie sú sami a niektorí z týchto ľudí sa potom otvoria a tiež začnú rozprávať o týchto svojich skúsenostiach. Takéto niečo sa mi stalo aj s kamarátom, on mi hovoril, že mal veľké problémy, o dosť väčšie ako som mal ja a chodil ku psychologičke, ktorá mu pomohla.

Tak som nad tým rozmýšľal a po pár dňoch som si od neho vypýtal kontakt na tú psychologičku, on mi ho dal a ja som za ňou šiel. Povedal som jej, že mám pocit, že sa mi môže blížiť depresia a vyhorenie a čo s tým a tak sme to začali riešiť.

Ja si myslím, že toto je veľmi citlivá a kritická téma. Na jednej strane je veľmi veľa ľudí, ktorí dokážu pracovať viac ako 40 hodín do týždňa. Netvrdím, že si musíš dať limit 40 hodín do týždňa a je OK pracovať dlhšie. Ja napríklad, keď som mal 25, som dokázal pracovať dlhšie ako teraz, keď mám 40. Každý má neaký svoj limit, svoje hranice a to je OK. 

To, čo je z môjho pohľadu častý problém je, že je veľmi veľa ľudí a títo ľudia sú influenceri, či už globálni, alebo lokálni a títo ľudia veľmi často tlačia na to, že makaj, makaj, choď. Gary Vaynerchuk je v tomto z môjho pohľadu úplne dokonalý. Neviem, aký je človek v súkromnom živote, ale tá jeho persóna, to ako vystupuje, to je podľa mňa to, čo stovky až tisícky ľudí prinieslo k vyhoreniu.

Pretože to, že rob, rob, rob, to zopár šťastných ľudí môže mať to šťastie, že sa im podarí uspieť, ale za každým jedným úspechom je strašne veľa vyhorení a neúspechov. Podobní ľudia sú aj v našej slovenskej bublinke, s ktorými som sa o tom rozprával, alebo som sa k tomu dostal, že je ich nejakým spôsobom vidieť, ešte si nezažili nejaké vyhorenie a pracujú.

Chvália sa tým, považujú to za dobré, za niečo nadštandardné, že je to strašný úspech, že dokážu pracovať bez víkendov, bez dovoleniek a iba pracovať pracovať pracovať. Neveria tomu, že môže prísť nejaké vyhorenie. Ale to vyhorenie potom príde, aj teraz nedávno 2-3 mesiace dozadu som čítal vo Forbes článok od takéhoto človeka, ktorý možno pred 2 rokmi písal niečo iné, ale teraz tento človek presne hovoril, že to prehnal, vyhorel a už sa poučil a treba sa správať inak.

Lenže títo ľudia, ktorí tak strašne tlačia na pílu, to sú väčšinou tí najhlasnejší ľudia, ktorých je najviac počuť a tí najviac ovplyvňujú tých začínajúcich podnikateľov. Čiže je to začarovaný kruh.

Presne tak. A potom títo ľudia, keď sa im to stane, že vyhoria, zrazu začnú byť strašne, niekedy až workoholicky, ambasádormi toho nevyhorenia. To mi príde trošku pokrytecké. Na jednej strane je super, že o tom rozprávajú, ale na druhej strane by som bol strašne rád, keby sa našiel spôsobom, či už by som ho našiel ja, alebo niekto iný, to je úplne jedno, ako ľudí presvedčiť a motivovať ich k tomu, aby si sledovali vyhorenie a duševné zdravie viacej, predtým ako sa im to stane. Pretože drvivej väčšine ľudí sa otvoria oči, až keď sa im to stane a to už je veľmi veľmi neskoro.

Toto je presne to, čo tí ľudia najčastejšie hovoria, že ich tá práca baví. Je to perfektné, že to človeka baví. Aj my keď sme začínali Mentegram tak ma to na začiatku veľmi bavilo, bola tam úvodná vášeň a samozrejme, že som na začiatku do toho dával viacej.

To je super, bez toho ten biznis nerozbehneš. Na začiatku treba tomu dávať viacej. To, čo je dôležité, je byť sám k sebe úprimný a spozorovať tie príznaky. Nerobiť to, že robiť 16 hodín denne len kvôli tomu, že som business owner a očakáva sa to odo mňa, že by som mal fungovať s týmto niekoľko rokov.

Ja to nechcem hodnotiť, čo je presne tá príčina. U niekoho to môže byť sebareflexia, u iného strach z toho, že pokiaľ poľavia tempo, tak ten biznis pôjde dole. U niekoho to môže byť to, že si myslia aj na základe toho, čo čítajú, a čo na nich chodí od influencerov, že ak poľavia, tak sa na nich bude zle pozerať a bude sa o nich hovoriť, že sú zlí podnikatelia a startup founderi.

Čiže ja to naozaj nechcem hodnotiť. U každého to môže byť iné. Namiesto hodnotenia by som bol naozaj veľmi rád, ak by sme našli spôsob, ako to tým ľuďom vysvetliť, aby to lepšie pochopili.

Áno, u mňa to tak bolo. Pokiaľ by som odpovedal najskôr z môjho hľadiska, ja som si vždy po veľmi veľa stretnutiach napríklad s investormi vždy písal poznámky a potom som to nejako začal písať spolu. Presne toto bola moja vnútorná terapia, že som si to aj pre seba upratal, čo som sa naučil, aby som si dal dokopy aj moje skúsenosti.

A počas toho, ako som to robil, som si uvedomil, že veď ja mám dosť poznámok a informácií na to, aby som vedel napísať knihu. Tak som ju začal písať najskôr ako vnútornú terapiu. Knižku som písal asi 1,5 roka, má 150 strán a prečítaš ju za 3 až 6 hodín, podľa toho, ako rýchlo čítaš.

Písal som ju relatívne dlho, netlačil som to. Samozrejme že na konci, tých posledných 10-20 %, tam som to musel trošku pushnúť, aby som niečo naozaj úplne dokončil. Pretože iba tak tú knižku napísať, dávať dokopy niektoré veci, kapitoly, ktoré mi išli z hlavy, to bola zábava, to bolo ľahké. Ale na to, aby knižka dávala aj nejakú hodnotu, tak potrebovala aj veci, ktoré ma až tak veľmi nebavili.

Aby tie informácie boli kompletné a bolo to konzistentné. Čiže aby som to takto nejako dokončil, tak som to musel trošku pushnúť, špeciálne poslednú kapitolu o fundraisingu. Úplne na konci je zoznam rôznych termínov, ktoré sa používajú v startupoch a to sa mi absolútne nechcelo robiť, takže to som robil asi ako poslednú vec. A presne toto mi pomohlo, že som začal myslieť na niečo úplne iné. Ale každému človeku môže pomôcť iná vec. Niekomu môže pomôcť, že začne cvičiť, niekomu maľovanie, cestovanie či štrikovanie.

Tu na Slovensku.

„Mrzí ma, že v škole, či už na základnej,alebo strednej, ma naučia počítať odstredivú silu, integrály a obsah grafu pod krivkou a tak ďalej a nenaučia nás základné veci ako funguje hlava a myseľ.“

Toto sa ma pýta veľmi veľa ľudí. Na začiatku som si to tiež myslel, že v Amerike je to podstatne normálnejšie ako tu u nás. V Amerike je to o čosi normálnejšie ako u nás, ale stále to tabu, okolo toho, že idem psychológom, je dosť veľké.

Na druhej strane, mám pocit, že toto vnímanie je hlavne od ľudí, ktorí k tým psychológom nechodia. Aj teraz v práci mám kolegov a máme pracovnú skupinu, znie to veľmi korporátne, proste pracujeme spolu na jednom projekte, sme tím, a nejako sme sa dostali na túto tému a zistili sme, že všetci okrem jedného z tohto tímu sme pravidelne chodievali, alebo chodíme k psychológovi.

Čiže aj z tohto pohľadu si nemyslím, že je to absolútne tabu. Ľudia, ktorí k psychológovi nechodia, nevedia, o čom to je. Áno, ak to vidíš vo filme, tak si myslíš, že keď ideš k psychológovi, tak si šiši, alebo máš naozaj veľký problém. Mrzí ma, že v škole, či už na základnej, alebo strednej, ma naučia počítať odstredivú silu, integrály a obsah grafu pod krivkou a tak ďalej… ja mám matematický gympel na Groslingovej 🙂 a nenaučia nás tieto základné veci, ako funguje hlava a myseľ.

Keby toto ľudí učili niekde na konci základnej, alebo počas strednej školy. Ale nie štýlom, že raz do týždňa musíš ísť na sedenie k psychológovi, tak si myslím, že by sme sa mali neporovnateľne lepšie. Podstatne menej ľudí by bolo nervóznych, vystresovaných, nenávistných a tak ďalej.

Naozaj ďakujem veľmi pekne.

Ak sa ja môžem opýtať otázku, čo z tej knižky si do tvojho pitchu najviac využil, čo bola tá dodatočná hodnota?

Super. Hej, ja som tam dal 9 krokov. Ale jedna z vecí, ktorú stále opakujem, že tie kroky, ktoré som dal ja do knižky nie sú kroky, ktoré vyslovene musíš presne dodržať v tom istom poradí. Nie je to ako fyzika, že keď spustíš jablko, tak vždy spadne na zem, pokiaľ si tu a nie v nejakom vákuu.

Dôležité je v podstate pochopiť o čom tam ide a potom tie kroky poprehadzovať, aby tá story, príbeh pre investorov, alebo potenciálnych partnerov či zákazníkov naozaj dával zmysel a bolo to plynulé.

To znamená, že to robíš úplne parádne a sú to dobré debaty.

„Faily sú extrémne dôležité a netreba sa ich báť.“

To je super.

Nad týmto som rozmýšľal, keďže si mi tieto otázky a témy poslal. Ja však nemám žiadne životné motto, ktorého by som sa držal celý život. Dokonca ja nemám až tak veľmi rád rôzne citáty, ale zase v mojej knižke zopár citátov je.

Ide o to, že ja skôr nejaký citát alebo motto začnem používať a viac o ňom rozprávať, až keď s tými vecami mám pozitívnu skúsenosť. U mňa to nie je tak, že je nejaké motto. Povedz mi nejaké.

Ok, napríklad, výborne. Inak veľmi pekné motto. Čiže čo sa týka tohto motta, tak teraz si mi ho povedal a ja nezačnem takto fungovať a aplikovať ho niekde, ja to skôr beriem skôr opačne, hľadám nejaké skúsenosti, čítam nejaké knižky, rozprávam sa s ľuďmi, na základe toho, tie veci skúšam a potom, keď mi tie veci fungujú, tak na základe toho si urobím nejaké či už motto, alebo citát. Alebo to potom napasujem na nejaký existujúci a začnem ho používať a potom ho aj napíšem do knižky.

Tu by som chcel povedať jednu vec, pretože za toto si ja absolútne nemôžem zobrať kredit. Zrovna toto motto používal v Mentegrame Marek, náš CEO a v podstate cez neho sa to ku mne dostalo a on ma tým tiež ako keby nainfikoval. Čiže za toto motto podstate ide všetok kredit tebe Marek.

A druhá vec, ak máme ešte chvíľočku. Faily sú extrémne dôležité a netreba sa ich báť. Failnúť na Slovensku je neporovnateľne náročnejšie ako failnúť v Amerike napríklad. Tu sme veľakráť nastavení tak, že failneš a hneď kritika, čo si to spravil, si debil a tak ďalej.

Ale na druhej strane, to čo som videl a u nás extrém je, že ja keď robím veci, ja ich nerobím s cieľom failnúť. Ja musím robiť s cieľom uspieť, ale logicky pri tom failnem. Ak failnem, niečo sa mi nepodarí, poučím sa z toho, postavím sa a idem ďalej.

To, čo ale ja vidím a čo je úplne najhoršie, robiť hocijaké blbosti, doslova crazy veci len kvôli tomu, aby som mohol failnúť, resp. aby som potom mohol ísť s tým von, že som urobil nejaký crazy fail, nejakú úplnú divočinu. To je podľa mňa úplne najhoršie, ešte horšie ako sa báť failovať.

Ja ďakujem za pozvanie, naozaj veľmi príjemné štúdio a veľmi príjemný rozhovor. Ak ešte bude niekedy nejaká téma, ktorá sa nebude opakovať, tak veľmi rád ešte prídem.

Ďakujem aj ja.