11. Ján Anguš: O miliónovom ponožkovom biznise

V tomto rozhovore sa dozviete:

Stačí dať PLAY:

Profil podnikateľa

• Celé meno: Ján ''Janči'' Anguš
• Odkazy na sociálne siete:
  • Facebook
  • LinkedIn
    
  • Instagram
• % vo firme: 
  • 50 % v Eric SK s.r.o.
• Základné informácie:
  • Janči v septembri 2015 založil slovenskú značku originálnych dizajnových ponožiek s názvom Fusakle
  • v roku 2010 založil prvé bistro a donášku so zdravou stravou MoshiMoshi, ktoré po 6 rokoch predal
  • vstupná investícia do Fusaklí bola 5000€, náklady na marketing približne 1000€  mesačne
  • ponožky sa vyrábajú v Banskej Štiavnici
  • zisky z Fusaklí vrážali 2 roky naspäť v plnej sume do rozvoja značky
  • v marci 2018 firma otvorila prvú kamennú predajňu v Auparku v Bratislave, ktorá slúži viac-menej ako showroom, v marci 2019 otvorila showroom v OC Chodov v Prahe
  • Fusakle sa predávajú vo vyše 300 obchodoch na Slovensku a v Čechách, napr. v: Bepon, Ozeta, Otto Berg, Martinus
  • kamenný predaj tvorí 4/5 celkového predaja, zvyšok pripadá na online obchod
  • kolekcie ponožiek sa menia, v ponuke sú obľúbené napríklad Tatranské, urban, ľudové, s motívom Večerníčkov, športové...
• Zaujímavosti a pikošky:
  • Janči študoval na strednej škole baníctvo a geológiu
  • po vysokej škole, na ktorej študoval aplikovanú ekonómiu a programovanie, pracoval v odvetví marketingu, neskôr si otvoril bistro MoshiMoshi
  • Janči si domov z dovoleniek nosil ponožky, preto mu napadlo vyrábať niečo malé a skladné, čo by mohlo slúžiť ako pamiatka na Slovensko
  • 15.9.2015 sa Fusakle prvýkrát predstavili na Dobrom trhu na Panenskej v Bratislave
  • 4 mesiace trvalo, kým sa vyrobil finálny tvar a zloženie ponožky
  • na začiatku projektu mali 20 vzorov
  • Fusakle si so sebou zobrala Miss Slovensko 2018 na svetovú súťaž Miss World do Číny ako darček pre delegátky ostatných krajín
  • Fusakle plánujú rozšíriť portfólio o spodnú bielizeň

FIRMA:  

• Názov firmy: Eric SK s.r.o.
• Rok založenia: 4.6.2010
• Obrat v roku 2017:
  • Tržby: 1 093 216 €
  • Zisk: 294 159 €

• Čomu sa firma venuje: výrobe a predaju dizajnových slovenských ponožiek

• Projekty:
  • Fusakle

Ďalšie rozhovory s Jánom Angušom:

• na Startitup.sk: Janči Anguš o projekte Fusakle: Ponožky sú ideálnou maličkosťou, ktorú si človek zoberie zo Slovenska na pamiatku
• na Tv.hnonline.sk: Slovák, ktorý predáva ponožky v konzerve a točí státisíce eur
• na Style.hnonline.sk: Z módneho pekla sa stal trend. Páni, takto si oživíte svoj štýl
• na Miss-slovensko.sk: Rýdzo slovenské Fusakle pocestujú s Dominikou na Miss World 2018. Budú ich nosiť najkrajšie ženy sveta
• na Finreport.sk: Ján Anguš: Podnikatelia sú pre štát nepriateľmi, podmienky na podnikanie sú zložité
• na Etrend.sk: Dizajnové ponožky sú v kurze, Fusakle majú vlastnú predajňu
• na Etrend.sk: Fusakle vyrazili na český trh. Po ponožkách idú aj do spodnej bielizne
• na Etrend.sk: Slovenský návod, ako sa odlíšiť: Tri príbehy dizajnových ponožiek
• na Forbes.sk: Z dovoleniek si nosil domov ponožky. Na Slovensku potom rozbehol Fusakle
• pre rádio Európa 2 - VIDEO Small talk: Ján Anguš, zakladateľ Fusaklí
• na Valachshop.sk: Fusakle - slovenské dizajnové ponožky. Príbeh budovania úspešnej značky
• na Dennikn.sk: Robil suši, teraz navrhuje ponožky Fusakle: Mladí sú leniví, nevieme zohnať ľudí

Prepis 11. epizódy podcastu s Jánom Angušom

Dobrý deň.

Tento príbeh som spomínal niekoľkokrát. Predtým som pracoval v gastro biznise, založil som si vlastné bistro a donášku v Bratislave. Po piatich rokoch intenzívneho varenia a venovania sa tomu, som začal cítiť, že ma to už nenapĺňa a nevládzem. Začal som hľadať, čo iné a zmysluplnejšie, by som mohol robiť.

Akurát vtedy bola doba, kedy nebola úplne najlepšia spoločenská nálada. Povedal som si, že sa chcem pokúsiť nejakým spôsobom ľuďom ukázať aj inú stránku žitia, zábavy, alebo pozerania sa na veci. Hľadal som nejaký spôsob, či prostriedok, ako by som to mohol urobiť, respektíve prostredníctvom ktorého by som túto myšlienku mohol šíriť.

Moja najväčšia vášeň je cestovanie. Z ciest som si vždy nosil nejaký suvenír a najčastejšie to boli ponožky. Sú malé, spratné a praktické. Nemám rád lapače prachu. Keďže v 90-tych rokoch veľmi veľa ľudí plietlo ponožky a nakúpilo si pletacie stroje na Slovensku, povedal som si, že toto by bolo ideálne spojenie, pretože ľudia, ktorí tie technológie majú a ovládajú, tu určite ešte sú.

Chcel som spojiť textilný priemysel, ktorý tu mal kedysi veľmi dobrú históriu. Ja sám som z Banskej Štiavnice, kde kedysi fungovala Pleta. Za socializmu to bol veľmi úspešný podnik, ktorý vyvážal väčšinu svojich vecí na západný trh. Avšak nielen u nás v Banskej Štiavnici, ale v celom Československu sme mali veľmi kvalitný textilný priemysel.

Chceli sme nadviazať na tradíciu a spojiť to s niečím novým a takto postupne začať oživovať textilný priemysel. Takýmto spôsobom sme chceli začať pracovať na udržateľnosti, zase návrat nejakých pracovných miest v rámci Slovenska a regiónu, keďže momentálne je už všetko nejakým spôsobom centralizované a výrobné veci sa vyvážajú a presúvajú do Ázie.

Spojenie tohto, plus, že ten artikel sám o sebe je malý, lacný a používa ho hocikto, mi prišlo ako veľmi dobrý nápad. Je to dobré médium na šírenie takejto myšlienky. Ľudí nejakým spôsobom uvoľniť, rozveseliť a možno im dať na ponožku nejakú informáciu. Toto bola taká súhra všetkých okolností, ktorá to dala celé dokopy.

Potom som si začal zisťovať, akí sú tu výrobcovia. Začal som si robiť prieskum trhu a vyšli mi z toho piati alebo šiesti výrobcovia. Postupne som sa začal s každým stretávať. Pri piatich stretnutiach som mal negatívnu odpoveď, ľudia o to záujem nemali, pretože to by znamenalo nové prestavenie a nastavenie na nové procesy a do toho sa im veľmi nechcelo.

Až pri šiestom výrobcovi som videl nádej, že je tam šanca spolupracovať a ochota niečo urobiť a zmeniť. Potom nám trvalo jeden celý rok, kým sme sa dopracovali do štádia, kde sme teraz, kým sme našli také uloženie a taký tvar, ktorý bol v poriadku pre výrobu aj pre mňa a s ktorým sme vyšli von. Samozrejme stále sa chceme nejakým spôsobom posúvať ďalej. 

Určite áno.

Áno, bolo to tak, nechcel som nič veľké a drahé. Chcel som niečo, čo osloví každého, bez rozdielu kto čo robí a kto kde je. Práve ponožky boli výborný spôsob, ako to celé spojiť dokopy.

Určite áno. Popri cestovaní som videl, že Happy Socks sú po celom svete dosť rozšírené. Povedal som si, že veď aj my sme na Slovensku, alebo Československu robili ponožky a určite ich vieme urobiť rovnako dobre a rovnako pekne, ako ich robí Happy Socks, tak prečo to neurobiť na Slovensku?!

Prečo nemať slovenské Happy Socks-y?! Čiže áno, narovinu priznávam, že aj Happy Socks bola jedna z mojich inšpirácií.

Mali sme to vždy veľmi dobre rozdelené, v týchto veciach sme si sadli. Ja som bol skôr kreatívny človek, ktorý vymýšľa a robí ideové veci. Zaoberal som sa marketingom a výrobou. Partner riešil praktické veci ako úhrady, papiere, účtovníctvo, zamestnancov a platby. Dobre nám to fungovalo a funguje doteraz.

Fusakle som si vymyslel ja, práve preto, že stará mama nepovie ponožkám inak, ako fusakle.

Malo to znieť tradične, vychádzať z našej lokálnej histórie. Kvôli tomu bol zvolený tento názov.

Prvýkrát sme si robili podnikateľský plán na prvý biznis, ktorý sme mali pred Fusaklami, bolo to bistro a donáška v Bratislave. Na Fusakle sme si nerobili absolútne žiadny biznis plán. Výhodou bolo, že sme stále fungovali v rámci nášho bistra. Fusakle vznikali paralelne popri prvom podnikaní.

Mali sme stály príjem, preto som nebol až tak nútený sa tým zaoberať a hlavne to bola skôr skúška. Nebol to plán, netušil som, že sa to dostane do takého štádia. Aktuálne sme na veľa miestach, robíme naozaj veľkú produkciu, vyrábame v Čechách aj na Slovensku.

Bolo to čisto pocitové a čisto o emócii, že chcem a že som tomu naozaj veril. Na Fusakle som si zobral podnikateľský úver 5000 €, viac nám banka dať nechcela. Museli sme sa zmestiť do týchto 5 000 € so všetkým, čo sme potrebovali.

Na prvýkrát nám z toho vyšlo vyrobiť 2 000 párov ponožiek, ak si dobre spomínam, postaviť web stránku, veľký základný web shop a pár propagačných materiálov. S tým sme začínali. Všetko čo sa postupne vracalo naspäť z predaja do firmy, sa tam nechávalo a používalo sa to na ďalší rozvoj. Takto to fungovalo dva roky.

Až po 2 rokoch sme si prvýkrát vyplatili mzdu z Fusakiel. Až sme predali prvý biznis a plynulo prešli do Fusakiel.

Na začiatku to nebolo až také veľké, ale odmakali sme si to, pretože sme si všetko robili úplne sami. Nemali sme nikoho na pomoc. Gastrobiznis ako taký, je podľa mňa jeden z najťažších biznisov vôbec a trošku aj nevďačný.

S Fusaklami sme začínali tak, že sme chodili po rôznych marketoch, trhoch a podujatiach, aby nás ľudia vôbec začali spoznávať, aby sme sa dostávali do povedomia a to tiež bolo len o nás. Chodili sme tam, odstáli sme to tam, predali sme, zbalili sme to a všetko okolo toho.

Áno, bolo to náročné, ale nebolo to až v takomto štádiu. Po dvoch rokoch sme sa zamysleli, že musíme niečo urobiť a musíme sa rozhodnú ť pre jeden z týchto dvoch biznisov. Nedalo sa to už robiť paralelne, pretože toho bolo veľmi veľa, už sme nevládali, boli sme veľmi unavení a začalo sa to aj zdravotne prejavovať.

Povedali sme si, že sa zbavíme gastrobiznisu, pretože je to ťažší biznis, ako ten ponožkový. Voľba bola úplne jasná. Zhodou okolností sa našiel záujemca, ktorý prejavil záujem o kúpu gastrobiznisu. Neváhali sme, rovno sme to predali a začali sme fungovať len vo Fusakliach.

Určite áno. Urobili sme to preto, lebo sme chceli, aby to nejakým spôsobom rástlo, aby tá myšlienka naberala a som rád, že to tak aj vyšlo. Mali sme šťastie, že sme na tom neboli závislí a mohli sme fungovať z prvého biznisu. Všetko efektívne zapadlo.

Keď som uvidel fyzické vzorky prvej várky, ktorú som si vymyslel, nebol som s tým stotožnený. Chcel som počuť názor od kamarátov, tak som sa odvážil a priniesol som to sem do Bratislavy zo Štiavnice. Ukázal som to kamarátom, všetci sa začali chytať za hlavu a krútiť očami. Sám som vedel, že to nie je dobré, ale potreboval som to počuť natvrdo.

Kamoši si neboli celkom istí, ale ja som si povedal, že tomu verím a viem, čo tým chcem dosiahnuť. Staré návrhy som zmietol zo stola a začal som sa venovať práve tej štruktúre, tvaru, úplne novým designom a kombináciám farieb. Postupne sa to začalo podobať tomu, čo už bolo ok aj pre ostatných a doteraz chodia kamaráti, že si pamätajú ako sa mi rehotali.

A pozri, kde sme teraz?!

Priznám sa, že na chvíľu som zapochyboval aj ja. Počúval som však svoju intuíciu, ktorá mi hovorila, že to je dobrý nápad a má to zmysel, zaťal som sa a išiel som.

Pamätám si. Keď nám priniesli úplne prvú várku zo Štiavnice, tak bola prvá zákazníčka moja najlepšia kamarátka. Kúpila si prvý pár, urobil som si z toho aj fotku a doteraz ju mám odloženú. Potom sme začínali 15.9. na Dobrom Trhu, tam to prvýkrát oficiálne uzrelo svetlo sveta a tam boli prví oficiální zákazníci.

Dizajny si stále robím na 90% ja sám. Nemáme žiadnu komisiu, nemáme ani tím dizajnérov. Teraz už konečne začínam spolupracovať s rôznymi dizajnérmi a tento rok vyjdu aj nejaké spolupráce. Doteraz som si to robil skoro všetko sám.

Niekedy človek inšpiráciu má, niekedy jej je menej. Čiže niekedy to ide rýchlejšie, niekedy pomalšie. Teraz už navrhujem kolekciu na jeseň a zimu. Je to už trošku neskoro, ale stále sa snažíme dohnať čas, aby sme mali uzavreté veci minimálne pol roka pred sezónou. Treba mať čas na výrobu.

Keď máme uzavreté dizajny ide všetko na vzorovanie. Zrovna včera som bol ešte s kolegyňou vo výrobe, ideme robiť miniseriál práve pre ľudí, aby videli, čo všetko je za výrobou ponožiek. Že sa to nerobí samo a nie je to len tak, že ja si vymyslím nejaký dizajn a tlačiareň mi to vytlačí.

Je to dlhý proces a robia ho ľudia. Ponožka prejde fyzicky rukami minimálne 35-krát, až pokým je v tom stave, v akom je na pulte. Najprv sa musí vzorovať. Vzorovanie je celkom zložité, pretože funguje na základe nejakých bodov. Predstavte si štvorčekový papier a vyfarbovaním jednotlivých štvorčekov sa vytvára vzor a to sa robí viac menej manuálne. Toto trvá nejakú dobu a robí to človek.

Následne to ide do stroja. Stroj urobí len hrubý rukáv, ktorý sa potom zošíva, musí sa žehliť, naparovať, párovať, musí sa etiketovať a všetky tieto veci. Trvá to dlhú dobu, len pre predstavu, stroj urobí jednu ponožku, nie pár, v priemere za 5 minút. Keď si to teda človek spočíta, že na pár je to 10 minút plus ďalšie činnosti. Preto naše ponožky nestoja 2€, ako tie z Ázie, ale naše stoja od 5,90€.

Robia sa tu, na Slovensku a robia ich reálni ľudia. Tiež by sa žiadnemu zákazníkov, ktorý si ich kupuje, nepáčilo, aby robil tú robotu a dostával by ázijský plat. Snažíme sa ľuďom vysvetľovať, prečo naše ponožky stoja toľko, koľko stoja. Že sme domáci, sme tu, dávame robotu ujovi, strýkovi, tete či bratrancovi.

Pričom z nuly sme momentálne narástli tak, že spolupracujeme s piatimi výrobami v rámci Československa. Keď som si minule len nahrubo spočítaval, koľko ľudí je zapojených do celého procesu aj mimo výroby (logistika, grafici, obalový materiál, vlastné predajné miesta) tak to bolo okolo 80 ľudí. Preto je to tak, ako to je. Kvôli tomu sme teraz začali robiť miniseriál, aby to ľudia vedeli a zistili, že to nie je úplná samozrejmosť.

Nemám. Nikdy som to neštudoval, vždy to bolo pocitové. Umenie a kreativita ako taká mi bola vždy nejakým spôsobom blízka. Som rád, že som sa nakoniec k tomu dostal. Na strednej škole som študoval baníctvo a geológiu, na vysokej škole som študoval programovanie a aplikovanú ekonómiu.

Po škole, keď som prišiel do Bratislavy, som začal robiť praktický marketing a odvtedy som sa nejakým spôsobom motkal okolo toho kreatívna. Som rád, že v tom teraz môžem pracovať a môžem to zo seba dávať von.

Narástli sme. V tomto momente, ak nerátam výroby, ale čisto len office, tak je nás myslím 15 ľudí. Úlohy máme podelené. Ja sa venujem práve tej grafike, designom, marketingu, výrobe a kvalita.

Partner sa venuje chodu firmy, účtovníctvu a všetkým týmto veciam. Máme ešte ďalšieho kolegu, ktorý sa venuje čisto iba obchodu. Priznávam, že som nikdy nemal rád obchod a nikdy som nebol dobrý obchodník. Nie je to vo mne, neviem to a bolo to jedno z  poznaní, že treba vedieť robotu rozdeliť medzi ľudí, ktorí to vedia.

V tomto momente budeme naberať ešte nových ľudí, pretože aj tak stále robíme hrozne veľa vecí sami, potrebujeme pomoc a preto si to pomaličky takto rozdeľujeme. Máme ľudí na logistiku, lebo to už momentálne začína byť kritické. Máme ľudí, ktorí nám pomáhajú s účtovníctvom a papiermi, pretože Slovensko má strašne veľa byrokracie a legislatívy. A máme nejakých obchodníkov, ktorí sa starajú o slovenský trh. Teraz začíname aj s českým trhom.

Pre ľudí to znie ako fun, a ono to aj fun je. Máme tú výhodu, že máme veľmi hravý produkt, kde sa ľudia môžu vyblázniť, ak chcú. Ale niekedy zabúdajú, že to nie je len fun, ale aj robota. Že za oponou treba aj niečo reálne urobiť.

Čiže áno, ako máme napríklad nejaký nábor či už na brigádnikov počas zimných období, na pop-up stánky, ktoré sa otvárajú v nákupných stánkoch, tak všetci sú že áno super. Ale potom treba naozaj aj zamakať, urobiť si svoju robotu a mať zodpovednosť, na to častokrát ľudia zabúdajú.

Nehovorím, že všetci, ale áno, sú aj takí ľudia, ktorí prídu robiť, ale nič odomňa nechcite, dajte mi svätý pokoj.

Ale áno, robíme také niečo. Vždy sa snažím takmer pri polovici kolekcie nechať sa inšpirovať od ľudí. Niektorí nám hneď vedia poslať konkrétny, zvizualizovaný nápad. Niektorí len napíšu, že toto a toto by ste mohli vymyslieť a ja sa to už potom snažím pretaviť do urobiteľnej formy. Takže áno, inšpirujeme sa ľudmi. O tom to je!

Aby to neboli len moje nápady, pretože ja to nerobím len pre seba, ale hlavne pre ľudí. Vždy sa snažím pretaviť to do takej podoby, aby to niečo znamenalo a aby to odovzdalo človeku nejakú informáciu.

Robíme dokonca aj klientské zákazky pre firmy. Snažíme sa to robiť takým spôsobom, aby nebola ologovaná celá ponožka, lebo to je nepoužiteľné. Skôr sa snažíme hľadať čo je za danou firmou, čo robia, aké majú hodnoty, čo chcú ľuďom povedať a na základe toho napasovať dizajn, aby to nebol obyčajný reklamný predmet, ale aby to človek naozaj využil a obliekol si to. Vidím v tom význam, že človek si na to spomenie a môže to nosiť aj civilne a nielen na záhradu.

Robíme to celoročne. Robili sme pre veľa veľkých firiem, je o to záujem, ale nechceme to presýtiť, aby to malo svoje čaro. Zatiaľ je to celkom vyrovnané a dopyt sa rovná ponuke.

Stanovili sme minimálny počet na 100 kusov. Je to ale stále málo, pretože je s tým naozaj dosť veľa práce. Pri počet 100 kusov sa aspoň nejakým spôsobom rozložia počiatočné náklady, ktoré sú spojené s časom vzorovania, robenia vzorky, nastavenia a rozbehnutia stroja.

Vyrástli sme na sociálnych sieťach. Snažíme sa chodiť von medzi ľudí, rozprávať sa s nimi a byť viditeľní. Toto sú dva hlavné spôsoby. Na sociálnych sieťach sme boli najaktívnejší aj sme tam začínali. Aktuálne posilňujeme tím aj o online. Snažíme sa robiť to tak, aby to nebolo úplne tuctové.

Chceme sa od odstatných odlíšiť. Napríklad našim zákazníkom tykáme, ale samozrejme slušne. Snažíme sa s nimi baviť ako s kamarátmi, ako s rovnocenným partnerom a snažíme sa vždy reagovať na každý podnet. Je to taký mix, ktorý nám funguje. Ľudia vedia komunikáciu a zákaznícky servis oceniť.

Začali sme sa tomu viac venovať. Predtým sme to robili stále paralelne popri gastrobiznise. Potom sme sa do toho naozaj obuli, venovali sa tomu, keďže sme už mali na to čas. Samozrejme sme pribrali aj ďalších ľudí, čo nám pomohlo a mohli sme sa rozširovať.

Presne tak.

Kamenné predajne majú u nás stále väčšiu váhu ako online. Ľudia si to potrebujú omakať, chytiť a vidieť. Máme asi 80% kamenné predajne a 20% online. Máme celkom veľkú sieť, na Slovensku je to 400 predajných miest a v Čechách sa teraz sieť buduje.

Na český trh sme oficiálne vstúpili minulý rok, keď sme začali v Českej republike aj vyrábať. Bola to jedna z mojich podmienok, že keď už pôjdeme na iný trh, čo bol pre nás logicky český, pretože sme to chceli spojiť ako Československo, tak v tej danej krajine musíme vyrábať. To sa nám podarilo minulý rok a teraz tam začíname budovať sieť predajní.

Čo sa týka vlastných predajných miest, máme 2 showroomy, jeden je v Prahe a jeden v Bratislave. Potom máme pár vlastných pop-up kioskov v nákupných centrách a všetko ostatné tvoria partneri a partnerské siete. Na tom staviame, nemáme záujem tvoriť si vlastnú predajnú sieť.

Partnerské. Je to pre nás pohodlnejšie ako si budovať vlastnú sieť, to znamená priestory, ľudia, zariadenia a tieto veci. Stačí nám, keď máme vlastné pop-up predajne v rámci nejakých sviatkov alebo častí v roku. Určite nebudeme budovať vlastnú sieť ako takú.

Určite áno. Sú to menšie starosti a menšie náklady. Vyhovuje nám to a konečne sa dostávame do štádia, kedy môžeme fungovať s partnermi individuálne. Máme partnerov ako je napríklad Ozeta a Otto Berg, čo sú oblekáči.

Máme Martinus, čo sú “hipsteri”, máme Tatry Mountains Resort, ktoré majú predajné miesta v rámci Nízkych a Vysokých Tatier. Na každého tohto partnera vieme napasovať celé portfólio, čo je super a každý partner nemusí mať úplne všetko a rovnaký tovar. Oblekáči majú oblekové, Tatranci majú tatranské a motívové a do Martinusu vieme dávať napríklad knižné. Vieme to pekne rozdeliť, tým pádom sú spokojní partneri, aj my.

V Prahe sme otvorili showroom aj kvôli tomu, že máme tak široké portfólio, že žiadny z partnerov, ani na Slovensku, nemá úplne všetko. Showroom nám slúži na to, aby sme tam vedeli aj v Čechách priviesť partnerov, ukázať čo máme a z čoho si môžu vybrať. Rovnako, ako sme postupovali aj tu v Bratislave, chceme postupovať aj v Prahe. Aktuálne tam staviame sieť, už teraz máme prvé kontrakty a o mesiac otvárame prvú predajňu.

Myslím si, že v Čechcách to funguje rovnako ako na Slovensku. Ľudia si to potrebujú omakať a vidieť. V prvom rade teda pôjdeme asi práve do partnerov. Samozrejme paralelne budeme podporovať aj online, ale najprv skúsime rozniesť o nás povedomie osobne. Až potom to budeme nejakým spôsobom preklápať na online.

Hlavne na Slovensku. V Čechách práve teraz hľadáme českého social managera, potrebujeme tam mať niekoho, kto nám bude robiť lokálny content. Takisto čo sa týka kreatívy, mám tam taký mini kreatívny tím a je tam aj grafický dizajnér, síce Slovák, ale žije a pôsobí v Čechách. Príjemné spojenie toho československého. Chceli sme to rozdeliť, aby to bolo uveriteľné. Napriek tomu, že sme spolu žili, sme si podobní, ale nie sme rovnakí.

Určite áno. Obchodník musí byť miestny, lokálny. Nemáme šancu pokryť to z Bratislavy. Hľadáme niekoho, kto má s obchodom skúsenosti, má nejaké kontakty, aby sme sa nemuseli trápiť vo všetkom od začiatku, ale nech to má spád.

Nie, ale ani sa nečudujem. Aj tu na Slovensku sme len tak zrazu a máme iba 3,5 roka. Názov síce poznajú, ale ako Fusekle. Povedali sme si, že nejdeme do českej verzie, ale zostaneme pri slovenskej. Fusakle im sú nárečovo známe a vedia, o čo ide, čo je super. Milo sa pousmejú, s milou nostalgiou, ale ako firmu nás nepoznali.

Propagujeme to ako československý produkt. Najskôr sme trošku mali obavy, či sa Slováci neurazia, pretože to propagujeme ako československý výrobok, alebo či sa Česi neurazia. Ale povedali sme si, že do toho ideme, nemáme sa začo hanbiť, ani sa čoho obávať. Mali sme spoločnú históriu, buďme na to hrdí, nie je to o nejakom sentimente za dobou minulou, tak prečo to nepostaviť na tom, čo bolo v minulosti dobré.

Momentálne máme na československom trhu toľko roboty, že ďalšie krajiny neplánujeme. Ešte stále je dosť veľká kapacita, kde sa môžeme hýbať, aj na Slovensku. V Čechách ešte len začíname, takže budem rád, ak sa tam zastabilizujeme.

Tento rok je v pláne Česko a budeme rozširovať marketingové aktivity. Je možné, že sa dostaneme aj do nejakých nad liniek.Toto sú priority na tento rok.

Jeden z hlavných plánov na tento rok je priniesť konečne spodné prádlo, ktoré sa bude robiť v Československu. Toto je plán, ktorý sa rodí viac ako rok, ale mal som problém zohnať výrobu, ktorá by bola schopná robiť to, čo potrebujem a v takom množstve a v takej kvalite, ako by som chcel. Podarilo sa mi to až po roku.

Mal som problém s ľuďmi, nevedel som zohnať niekoho, kto by mi vedel urobiť strihy v elektronickej podobe. Nakoniec sa mi podarilo spojiť so strednou školou, ktorá ako jedna z mála na Slovensku ešte funguje a učí tieto veci. V spolupráci s nimi sa mi to teraz podarilo posunúť ďalej a verím, že na jeseň prinesieme prvé československé prádlo.

Ani nie. Pred rokom sme robili rebrand. Vedeli sme, že ideme rozširovať portfólio, tak sme to potrebovali trošku modifikovať. Názov ako taký nás neobmedzuje. Rozmýšľali sme, či dáme nový názov, ale povedali sme si, prečo nevyužiť to, že ľudia to už poznajú a nemusíme začínať zase od nuly. Názov Fusakle sme sa rozhodli nechať a prispôsobili sme len vizualitu, aby to bolo použiteľnejšie a univerzálnejšie aj na iné produkty.

Mám veľmi veľa práce. Od rána kopec meetingov, veľa e-mailov, veľmi málo času na kreatívu a vymýšľanie. Môj pracovný deň sa tiahne minimálne do 18:00 hodiny. Nasledujúce 2-3 hodinky mi to ide ešte v hlave, potom si pozriem telku, vyčistím hlavu a idem spať. To je klasický bežný deň.

Teraz sa snažím tento spôsob fungovania trošku zmeniť. Bolo toho naozaj veľmi veľa a cítim unávu materiálu. Potrebujem začať robiť niečo aj so sebou. Nejaké aktivity, šport, či už kvôli telu, alebo aj hlave.

Práve preto rozširujeme aj náš tím, ako som spomenul, aby sme sa oslobodili od niektorých vecí, ktoré už nemusíme robiť my. Veľmi nás to zaťažuje a berie nám to čas, ktorý by sme sa mohli venovať úplne iným strategickejším veciam, dizajnovým a ideovým návrhom. Toto sa deje tiež tento rok. Bude to veľmi náročný rok aj čo sa týka vecí, ktoré máme naplánované, aj aby sme udržali firmu zdravú, aby sme si ustriehli rozširovanie. Aby sme to neprepískli, ale bolo to dlhodobo udržateľné.

Nie, vôbec. Nemali sme očakávania, ani predstavu. Celé to bolo len, že v to verím, chcem to urobiť a som rád že sa to podarilo. Vôbec sme nemali predstavu, že to príde do takéhoto štádia.

Veľká výzva bol práve ten rast. Ako ste spomínali, zrazu z 300 000€ sme narástli na 1,1 milióna € a museli sme zachovať nejakú logiku, ideu a samozrejme aj kvalitu. Nevyrábame totiž len v jednej výrobe, ale vo viacerých. Každý robí trošku inak, nie je to úplne prekopírované.

Musíme dohliadnuť na to, aby to bolo čo najviac homogénne, aby to malo svoje vlastnosti a aby nič neušlo. Toto bola najväčšia výzva a stále s tým bojujem, pretože rastieme každý rok. Stále sa k nám pridávajú noví partneri. Pokým to dostaneme do štádia, že sa vieme spoľahnúť, trvá to minimálne rok.

Nastavenie všetkých procesov berie naozaj veľmi veľa energie. Na úplnom začiatku sme všetko robili sami, odmakali sme si to, až teraz sme začali naberať ľudí. Treba ale stále dohliadať, aby nám to neprerástlo cez hlavu, aby sme udržali náklady a aby to ekonomicky dávalo zmysel. Tento rok sa zasa rozširujeme, narastáme, chceme kúpiť nové technológie, takže je to stále o tom, že si musíme dávať pozor, aby sme to neprepískli.

Výroba je veľmi zložitá a nie je to také ľahké. Je to dosť nákladné a vyžaduje si to ľudí, ktorí s tým majú skúsenosti. Technológie v dnešnej dobe sú tak zložité, že kým sa do toho človek dostane, zistí, ako to funguje a získa skúsenosť, tak to trvá minimálne pol roka. Je to závislé na veľa ľuďoch, ktorí sa tiež nie úplne ľahko dávajú dokopy. Je pre nás výhodnejšie spolupracovať s výrobami, ktoré si už týmto štádiom prešli a majú skúsenosti, ako ísť do vlastnej výroby.

Určite áno, mladí ľudia to robiť vôbec nechcú. Som rád, že sa mi podarilo nájsť aspoň tú jednu školu, s ktorými som robil strihy práve na spodné prádlo. Všetko, čo tu bolo, sa zlikvidovalo. Mladí o to nemajú záujem a staršia generácia už ide do dôchodku.

Stretol som sa s tým, že niektoré výroby zobrali autobus, išli urobiť nábor do Ukrajiny a priniesli ľudí odtiaľ z výrob, pretože tam sú takéto výroby. Priniesli hotových ľudí a tí tu pracujú. Chceli sme a chceme podporovať výučbu, školy a decká, ktoré by o to mali záujem. Urobiť s nimi nejaký projekt, alebo interaktívne vyučovanie. Zatiaľ o to nie je až taký záujem.

Mám. Správať sa k druhým tak, ako chcete, aby sa oni správali k vám.

Ďakujem aj ja.