Anton Bódis: Biznis etiketa je v podnikaní nevyhnutná | Podnicast

64. Anton Bódis (biznis etiketa): Slušné správanie je dnes považované za prejav slabosti #rozhovor

V tomto rozhovore sa dozviete:

  • ako sa Anton Bódis dostal k biznis etikete,
  • prečo je etiketa dôležitá a aké najčastejšie chyby ľudia robia,
  • ako sa etiketa prejavuje v obliekaní či vo vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
  • aké zásady platia pri online hovoroch či mailovej komunikácii,
  • kto prvý podáva ruku a kto by mal vybrať reštauráciu pri biznisovom stretnutí,
  • či Slováci poznajú zásady etikety,
  • kedy ide etiketa bokom.

Stačí dať PLAY

Kde všade môžete počúvať Podnicast?

Klikni sem, ak chceš počúvať na Spotify

Spotify

Klikni sem, ak chceš počúvať na Stitcher

Stitcher

Klikni sem, ak chceš počúvať na Apple Podcasty

Apple podcasts

Klikni sem, ak chceš počúvať na Google Podcasts

Google podcasts

Profil respondenta

Odkazy na sociálne siete:

50 % vo firme:

  • spolumajiteľ firmy ABCommunication s.r.o.

Základné informácie:

  • Anton Bódis je odborníkom na etiketu a komunikáciu,
  • je konzultantom v tejto oblasti a spolumajiteľom firmy ABCommunication,
  • napísal dve knihy venujúce sa etikete a komunikácii – Nie som barbar a Etiketa pre mladých,
  • má 25-ročné skúseností v oblasti komunikácie, public relations a vládnych záležitostí,
  • venoval sa aj krízovej komunikácii a PR marketingu v miestnych a nadnárodných spoločnostiach.
screen

Screenshot z online rozhovoru

Zaujímavosti a pikošky:

  • Anton Bódis študoval ekonómiu,
  • pracoval pre známe značky ako Coca-Cola či Orange.

Prepis 64. epizódy podcastu s Antonom Bódisom

V Podnicaste už vítam pána Antona Bódisa, ktorý je odborníkom na tému etikety. Pán Bódis, dobrý deň. Ďakujem veľmi pekne, že ste si našli čas porozprávať sa trošku o etikete. Či už biznisovej, alebo online etikete. Teraz posledné týždne a mesiace zúri pandémia, veľa ľudí prešlo do online-u, na prácu z domu. 

Na úvod by som sa Vás chcel opýtať, ako ste sa vôbec dostali k téme etikety? Ako sa z vás stal expert na komunikáciu?

Dobrý deň, začínal som v ranom detstve, asi ako všetci, ktorých rodičia vždy napomínali: pozdrav sa, toto nerob a toto rob. Ale tak naozaj k etikete som sa dostal na vysokej škole, študoval som služby a cestovný ruch.

Mali sme tam predmet, ktorý sa volal spoločenský protokol a tam sme sa učili pravidlá nielen etikety, ale aj pravidlá, ktoré sme potom neskôr prakticky nacvičovali. Napríklad ako sa prestiera, ako sa obsluhujú hostia, pretože to patrilo k tomu, aby sme dokázali zvládnuť niektoré veci, ktoré súviseli s našou budúcou profesiou. 

No a ďalšie moje stretnutie s etiketou, ešte nie takou úplne profesionálnou, ak sa to tak dá povedať, bolo, keď som pracoval u prezidenta Slovenskej republiky – Michala Kováča – ako hovorca. Tam som sa musel znova do tej etikety dostať. Bolo to také rozšírenie protokolu.

To, čo robím teraz k tomu, som sa dostal pred pätnástimi rokmi keď som spolu so svojimi spoločníkmi z Prahy založil firmu, ktorá sa zaoberá poradenstvom, konzultáciami a stal sa zo mňa aj lektor. A jedna z vecí, ktorú učím ľudí, ktorí o to majú záujem, je aj etiketa. A teda etikete sa tak naozaj profesionálne venujem 15 rokov.

Hovorili ste, že od malička ste boli vedený k slušnému správaniu. Cítite, že sklon k etikete máte od rodičov z úplného detstva?

Moji rodičia si potrpeli na to, aby sme sa ja a moje sestry slušne správali, tak nám veľa vecí hovorili - čo sa patrí, čo sa nepatrí. V 60. - 70. rokoch, kedy som bol dieťa na to rodičia nielen v našej rodine, ale prakticky u všetkých mojich spolužiakov dbali viac, ako dnes.

Takže vidíte rozdiel ako rodičia vychovávajú deti v tomto smere teraz a ako to bolo predtým?

Je to rozdiel. Napriek tomu, že sa hovorí, a čiastočne s tým súhlasím aj ja, že socializmus z nás slušné správanie akoby dostal von a nebolo to potrebné, nebazírovalo sa na tom až tak. Napriek tomu, staršia generácia, ktorá bola generácia našich rodičov alebo starých rodičov, oni to mali viac zažité ako my a odovzdávali nám to ďalej.

Ale dnešní rodičia slušné správanie svojich detí nepovažujú za niečo čo, je potrebné. Naopak, keď sa niekto slušne správa, je to prejavom slabosti alebo neschopnosti fungovať v reálnom živote, čo nie je pravda.

Možno nejakej zraniteľnosti.

Presne tak.

Čím to je, že teraz je vzťah k etikete iný na Slovensku ako kedysi? Ste autorom dvoch knižiek – Nie som barbar a Etiketa pre mladých.

Prečo ste sa zamerali na mladých? Cítite, že nie sú tak vedení k etikete ako kedysi?

Je to taký pokus suplovať to, čo by mali dostať doma. Kedysi sa hovorilo o niekom, kto sa vedel slušne správať, že má detskú izbu. To bol taký termín – prenesený význam – že dostal výchovu vo svojej detskej izbe.

Ja si ale myslím, že po knihe Etiketa pre mladých a rovnako aj po etikete pre všetkých – Nie som barbar, siahnu skôr ľudia, ktorí už niečo z etikety v sebe majú a vedia, že je potrebná. A ľudia, ktorým to chýba z domu, že ten úplný základ nedostali od svojich rodičov, tak vo svojich štrnástich, pätnástich, šestnástich rokoch, kde sa začína téma etikety pre mladých, tí už po nej asi len tak nesiahnu. Musí ich k tomu znova niekto priviesť. 

Stretol som sa s tým pri krste prvej knihy, kde za nami prišla jedna pani, ktorá nám zaniesla na podpis knihy a povedala, že to je pre synov, ktorí už majú dvadsať, a ktorí teraz pochopili, že by si mali doplniť základy etikety, ktoré od nej mali, ale potom v puberte to považovali za niečo, čo nepotrebujú.

Ja mám 32 a dostal som od brata na Vianoce tiež knižku o etikete a môžem povedať, že po prečítaní som si aj ja uvedomil, že mám strašne veľké medzery. A to mám 32 rokov.

Takže verím tomu, že tí dvadsaťroční to možno ani neriešia, a keď si prečítajú knižku, je to pre nich taký moment uvedomenia, čo všetko robili za tých 20 rokov správne.

Ale zároveň si človek uvedomí to, čo robil správne, aj to čo, robil nesprávne. Ešte jednu vec by som doplnil – prečo sa etiketa akoby zanedbáva v dnešnej dobe. Nie je to len tým, čo sme si povedali pred chvíľou, ale aj tým, že som presvedčený o tom, že etiketa chce svoj čas. 

Nemyslím to v tom ponímaní, že príde v nejakom veku, keď si to človek sám uvedomí. Je to pre nás strata času. Pretože podať niekomu ledabolo ruku a pozdraviť sa mu je rýchlejšie, ako podať ruku v správnom poradí, správne sa predstaviť, počúvať toho druhého, ako sa nám on predstavil a pustiť osobu spoločensky významnejšiu do dverí je časovo náročnejšie, ako ísť do dverí len tak, ako sme prišli k dverám prvý druhý tretí a šup šup sme v reštaurácií alebo v kancelárii. 

Takže pravidlá sú časovo náročné a my na nič nemáme čas. My sa stále ponáhľame a na etiketu nám už potom minúty, ktoré sú na ňu potrebné, nezvýšia. Takže aj to je jeden z tých dôvodov, prečo je v dnešnej dobe etiketa akoby zabudnutá, taká Popoluška. 

Takže dôvodom je aj uponáhľaná doba.

Myslím si, že áno.

Sme v podnikateľskom podcaste, takže by som sa chcel porozprávať o biznis etikete. O pracovnej etikete. A poďme úplne od základov. Prísť, podanie ruky, predstavenie. Nejaké základné pravidlá, aké si má poslucháč odniesť.

Aby to nebolo, že musím nad tým rozmýšľať, že musím špekulovať, kto má komu podať ruku, ale možno také základné pravidlá, kde si hneď na ne spomeniem a hneď ich robím automaticky. Ja napríklad po prečítaní knižky som si pár pravidiel odniesol a teraz ich už robím automaticky a viem, že to je aj správne podľa etikety a ani ma to nejako nezaťažuje.

Takže poďme na tie základné pravidlá. Môžeme si dať situáciu nejakej pracovnej schôdzky. Začnime napríklad od toho, kto by mal napríklad tú schôdzku naplánovať alebo vybrať reštauráciu.

Pracovné schôdzky môžeme realizovať buď priamo v prostredí firmy, a to jednej, alebo druhej strany, keď hovoríme o rokovaniach. Keď hovoríme o poradách, je logické, že porada sa koná na pôde našej spoločnosti, ale môžeme spoločenské rokovanie – preniesť aj na neutrálnu pôdu. 

Niekedy je to výhodnejšie, pretože ani jedna zo zúčastnených strán nie je pod tlakom a nie je v nevýhode hosťujúcej strany. Sú na neutrálnej pôde, sú v reštaurácii.

Neutrálnu pôdu by vždy mal vybrať ten, kto iniciuje stretnutie, pretože je logické, že keď pozývam niekoho na rokovanie, navrhnem mu čas a poviem mu miesto kde by sme sa stretli.

Je to niečo, čo vyžaduje súhlas alebo potvrdenie druhej strany, že vybral som túto reštauráciu, je to v pohode? Alebo môžem vybrať reštauráciu a neriešiť nejako druhú protistranu?

Myslím si, že je správne, keď reštauráciu navrhneme druhej strane. Druhá strana ju vo väčšine prípadov príjme, ale môže sa stať, že my navrhneme nejakú reštauráciu pre mäsožravcov, ale druhá strana je vegetarián, tak je úplne logické, že príde s protinávrhom, ktorý by mohol vyhovovať aj nám a zároveň bude vyhovovať aj protistrane.

Toto sa nám presne stalo, keď nás biznis partner pozval na večeru. Vybral reštauráciu a my sme boli dvaja vegetariáni a dvaja nevegetariáni.

A vegetariáni videli, že tá reštaurácia je podnik s typickými mäsovými a ťažkými jedlami. Tak sme potom navrhli, či by sa dala zmeniť.

Takže toto je v pohode?

Je to úplne v poriadku, pretože keď sa na to pozrieme nezainteresovanými očami: prečo by sme išli na nejaké miesto na rokovanie, pri ktorom sa máme cítiť príjemne, ale už vopred vieme, že sa tam nenajeme, pretože je to určené pre iný druh potravy alebo stravovania než sme zvyknutí?

Dobre, takže vybratú reštauráciu máme. Zarezervovanú. Do reštaurácie by mal prísť prvý ten, kto pozýva? Alebo máme prísť naraz?

Ak sa stretnú, a sú schopní si tak skoordinovať čas tak je to fajn. Ale keď sa na to pozrieme s odstupom, je to prípad, akoby k nám niekto prišiel na návštevu, lebo my sme hostitelia my sme pozývali. A keď si zoberieme súkromnú návštevu, tak má taký priebeh, že prídeme, zazvoníme a hostiteľ nás tam už čaká.

Takže vlastne je dobré, keď na mieste stretnutia je prvý ten, ktorý nás pozýval. Takže príde o niekoľko minút skôr. Jednak môže privítať druhú stranu, ktorá prišla ako pozvaná, a zároveň si môže skontrolovať priestor, do ktorého pozval na rokovanie svojich partnerov, čo je fajn, pretože obchodné rokovanie má byť aj o práci, nielen o príjemnom posedení. 

Teda nebudeme čas, ktorý môžeme venovať pracovnej téme, tráviť tým, že budeme riešiť, že sedíme zle, že je zle prestreté... Čo sme mohli odkontrolovať ešte predtým, než prišiel náš obchodný partner. 

Rozumiem. Poďme na pre mňa vždy neprebádanú oblasť. Nikdy neviem, kto komu podáva ruky. Kto sa komu prvý predstavuje. Dajme si nejaké základné pravidlá. Ja viem že toho je veľa.

Je veľa situácií. Starí, mladší. Môže sa to rôzne kombinovať. Ale pár základných pravidiel, ktoré keď si zapamätáme, tak vo väčšine situácií budeme v pohode.

Naozaj, to je veľmi zábavná vec, že ľudia majú najväčší strach zo situácie, v ktorej sa ocitajú najčastejšie. Stretnú sa s niekým, majú sa mu predstaviť, podajú si ruky. Vo väčšine prípadoch to robíme správne. Robíme to automaticky. Nerozmýšľame nad tým.

Čím viac rozmýšľame, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa zamotáme. Ale určite je dobré vedieť pravidlá ktoré fungujú, ktoré sú správne a podľa ktorých budeme postupovať.

Často prirovnávam etiketu a pravidlá slušného správania k autoškole. Nemôžu ma pustiť s vodičským preukazom na cestu, keď som si predtým neprečítal vyhlášku a neurobil z nej nejaký test. A pravidlá vo vyhláške sú niečo podobné, ako pravidlá v etikete. Zručnosť šoférovania nezískam tým, že som získal vodičský preukaz, ale častým šoférovaním. A takisto častým používaním pravidiel. Potom získam zručnosť správať sa tak, ako tieto pravidla vyžadujú. 

A teda pravidlá hovoria, že sú ľudia, ktorí sú spoločensky významnejší a sú ľudia, ktorí sú spoločensky menej významní. Existuje niekoľko kritérií. Prvým je pohlavie. To znamená, že žena je spoločensky významnejšia ako muž. Potom je vek. Starší je spoločenský významnejší ako mladší. A potom je kritérium, ktoré platí v zamestnaní a to, že nadriadený je spoločensky významnejší ako podriadený. A toto pravidlo, keď hovoríme o pracovných témach, ktoré súvisia s etiketou, je na pracovisku nadradené ešte aj nad ženu.

Takže vlastne na pracovisku je najdôležitejší šéf, aj keď je muž. Je spoločensky významnejší ako staršia žena, ktorá je jeho podriadenou, alebo starší muž, ktorý je jeho podriadeným. Ale potom už u podriadených platí, že žena je spoločensky významnejšia ako muž, aj keď je mladšia. Je dobré zapamätať si, že spoločensky najvýznamnejšie sú ženy, čím staršia, tým významnejšia. A čím mladší muž, tým je menej spoločensky významný.

Čiže keď príde na pracovisko nejaký úplne nový mladý kolega, čo skončil školu, tak sa dá povedať, že je spoločensky úplne bezvýznamný. Pretože je úplne na konci rebríčka a na pracovisku je tým najdôležitejším úplne najvrchnejší šéf.

A od toho sa teda odvodzujú aj postupy, ktoré sa týkajú podávania rúk a predstavovania sa. Ruku podáva vždy spoločensky významnejší človek. Teda žena podá ruku prvá mužovi, starší mladšiemu a nadriadený podradenému.

A predstavovanie má opačné poradie. Menej spoločensky významná osoba sa predstavuje ako prvá. Mladší sa predstavuje staršiemu a muž sa predstavuje žene. A keď si vezmeme veľmi jednoduchú modelovú situáciu – muž a žena. Ako prvý sa pozdraví muž, lebo je spoločensky menej významný a aj sa ako prvý predstaví. Ale počká s podaním ruky, pretože ruku podáva ako prvá spoločensky významnejšia osoba, teda v tomto prípade žena.

Ako to je s čakaním na podanie ruky? Mám mať ruku proste tak, ako ju mám prirodzene?

Lebo ja som sa tiež dostal párkrát do situácie, kedy som vedel, že nemám prvý iniciovať podanie ruky, ale bolo to také zvláštne, že ani z protistrany neprišla žiadna iniciatíva. A tak sme vlastne stáli oproti sebe a pozerali sa.

Tak neviem, či neiniciovať podanie ruky aj vtedy, keď vieme, že je to nesprávne, ale z dôvodu, aby sme predišli trápnosti situácie.

Väčšinou je to tak, že človeku ruka vystrelí automaticky. Keď si to potom spätne analyzujeme, tak si nie sme schopní vybaviť, kto prvý tú ruku podal a vtedy je to správne. Vtedy je to v poriadku.

Je vždy lepšie urobiť niečo, čo je proti pravidlu a vyhnúť sa trápnej situácii, pretože etiketa je práve o tom. Existujú pravidlá, aby sme sa cítili dobre a aby sme sa nedostávali, a ani druhú stranu, do trápnych situácií.

Takže môžeme podať ruku prvý, pretože druhá strana váha a nevie, pretože zrejme ani ona neovláda pravidlá, ale situácia bude prirodzená.

Rozumiem. Takže tá prirodzenosť a aby sme tú druhú stranu nejako nestrápnili je nad tým, aby to bolo podľa tej etikety správne.

Presne tak. Tu je dôležité jedno slovíčko. Takt. To je schopnosť vžiť sa do druhého človeka, aby sa cítil príjemne. Čiže, keď sa správame taktne, tak sa vyhýbame tomu, aby sme druhú stranu dostali do nepríjemnej, trápnej situácie.

A teda, ak sme taktní, niekedy môžeme porušiť aj pravidlá etikety, ale druhá strana sa s nami bude cítiť dobre. Pretože my sme ju dostali do komfortnej polohy, v ktorej sa cíti príjemne. A to, že pravidlá neboli presne podľa šablóny, to si druhá strana neuvedomuje. Dôležité je, že sa s nami cíti dobre. 

A čo pri pozdrave? Čo taká pusa na líce, napríklad žene, keď je to pracovná večera alebo biznis meeting. Je to vhodné? Alebo vôbec?

Je to závislé na tom, ako dobre tú ženu poznáme. Bolo by prekvapujúce, keby ste dávali bozk na líce povedzme obchodnej partnerke z inej spoločnosti, ktorá je na rokovaní a vidíte ju prvý alebo druhýkrát.

Ale sú potom vzťahy, ktoré už prerastú rámec čisto pracovného vzťahu a ľudia sa poznajú už bližšie. Aj keď sa v súkromí nestretávajú, ale poznajú sa, a vedia o sebe. Tam už je to prijateľné. Druhá strana to berie ako niečo prirodzené.

Akurát by som rád upozornil, že bozkávanie na líce – my máme zaužívané že naozaj tú druhú stranu pobozkáme alebo dotkneme sa jej lícom. Správny bozk na líce podľa etikety iba naznačíme. Priblížime líce k lícu druhej strany.

Mali by ste ísť do Španielska. Tam vás vybozkávajú. Oni sú veľmi temperamentní.

Mňa prekvapilo, keď som pracoval v nadnárodnej spoločnosti a stretávali sme sa tam ľudia z celého sveta. A ja som si vždy myslel, že Švajčiari sú takí odťažití, niečo také ako Nemci alebo Škandinávci. A Švajčiari sa bozkávajú trikrát – ako Rusi.

My to máme tak, že na obidve líca – aj Francúzi to majú tak ako my, ale trebárs Briti, to je veľmi zriedkavé a ojedinelé. A ak teda, tak iba raz.

Takže je dôležité prispôsobiť sa aj etikete druhej strany? Keďže sú tam kultúrne rozdiely?

Je dobré poznať etiketu druhej strany. V Európe tie rozdiely nie sú až také veľké, ako keď sa stretneme s ľuďmi, ktorí sú z juhovýchodnej Ázie. Tam sú rozdiely väčšie.

Veľmi veľké rozdiely sú napríklad medzi nami a medzi ľuďmi, ktorí vyznávajú islam, kde pravidlá správania sú dané náboženskými pravidlami. U nás sú tie pravidlá správanie dané zvykmi.

Je to tradícia, robili to naši rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia, ľudia pred dvesto rokmi, je to stále rovnaké. Ale nie je to nijakým spôsobom v rozpore s náboženstvom. Takže keď poznáme pravidlá, ktoré platia v kultúre druhej strany, uľahčí nám to potom vzájomný kontakt a vyhneme sa nedorozumeniam, ktoré môžu nastať.

Takže keď máme nejakých obchodných partnerov zo zahraničia a ideme ich navštíviť do ich krajiny – povedzme že do Ázie. Odporúčate si dopredu naštudovať ich zvyky, pravidlá, etiketu?

Presne tak, lebo ideme k nim na návštevu. Správny hosť sa správa tak, ako sa správajú hostitelia. Keď k nám príde návšteva domov, nie je to návšteva z cudzej krajiny je to návšteva zo susednej ulice, a vedia, že sa u nás vyzúva, tak sa prirodzene vyzujú. Ak vedia že sa nevyzúva, tak sa nevyzujú.

Vždy sa rešpektujú pravidlá hostiteľa. A to isté platí aj keď ideme do cudzej krajiny. Pozrieme sa, čo sa tam patrí a snažíme sa prispôsobiť ich pravidlám.

Poznám podnikateľov, ktorí obchodujú s Číňanmi. Jeden mi hovoril, že oni na prvých stretnutiach vôbec neriešia biznis. Tie prvé stretnutia sú skôr také priateľské, zoznamovacie a že biznis sa rieši buď na ďalšom stretnutí alebo možno oveľa neskôr na tom stretnutí.

Najprv je spoznávacia časť a potom ide biznis. Tu v Európe sa trošku oťukáme a hneď ideme k biznisu. 

Áno. Oni sú možno vyšší level ako je to správne aj u nás. Keď sa vrátime do tej reštaurácie, do ktorej nás niekto pozval, tak pracovné témy by mali prísť na pretras povedzme až po hlavnom chode. Počas jedenia predjedla a polievky, hlavného chodu sa bavíme o nezáväzných témach. Hovorí sa tomu „small talk“ . 

Niečo také nezávislé, do čoho vieme zapojiť čo najviac účastníkov, ktorí pri stole sedia. Môžeme sa baviť aj o pracovných témach, ale iba medzi jedlom. Ak je tá téma veľmi obsiahla a hrozilo by, že keď budeme čakať s pracovnou témou až po hlavnom jedle, tak budeme sedieť na večeri do štvrtej rána, môžeme pracovné témy začať, ale iba medzi jedlom.

Počas jedenia, predjedla, polievky a hlavného jedla sa bavíme o tých voľných témach ako je rodina, koníčky, dovolenka. Koniec koncov aj počasie je taká téma, na ktorú sa vieme pobaviť všetci. Alebo šport. Ak tým niekoho nenudíme.

Je dôležité povedať, že témy by sme mali voliť tak, aby sme nikoho nevylúčili z možnosti zapojiť sa. Dajme tomu, že tam pri stole sedí niekto ako ja, kto by sa pri téme Liga majstrov nechytal, lebo futbal nepozerá.

Ani ja. Pokecáme spolu. Hovoríte o témach, ktoré sú vhodné. Čo témy, ktoré sú nevhodné? Čo taká politika alebo citlivejšie témy? Toto by sme vôbec nemali otvárať?

No to sú presne témy, pri ktorých sa môžeme nahnevať alebo môžeme dokonca uraziť druhú stranu. Takže náboženstvo, mužsko-ženské vzťahy, politika, sexuálna orientácia - to je presne to, čomu sa vyhýbame. To sú témy, ktoré môžu byť kontroverzné.

Nie všetci máme rovnaké názory, máme na to právo. Každý má právo na svoj názor. A ak chceme pracovné rokovanie doviesť do úspešného konca, je dôležité, aby obidve strany boli pozitívne naladené. 

Ešte keď prejdem na začiatok stretnutia – tykanie a vykanie. Existuje situácia, v ktorej je v pohode podľa etikety nejakej protistrane tykať?

Keď fakt niekto príde veľmi mladý, alebo keď sa na biznis stretnutí automaticky vyká každému, koho nepoznáme?

Je dobré si uvedomiť si, že aj mladé kolegyne, či už z našej alebo z druhej strany, s ktorou rokujeme, oslovujeme pani. U mužov je to jednoduché. My nemáme rozlíšenie slobodný ženatý. Vždy sme pán. 

Ale u žien existuje tento rozdiel v oslovovaní, takže pri pracovných príležitostiach je aj mladá dáma, ktorú stretneme, oslovovaná pani. Aj keď o nej vieme, že je ešte slobodná. Výnimkou je, ak nám tá mladá dáma povie, že ja som ešte slečna, čím nám naznačila, že si želá, aby sme ju oslovovali slečna. 

Toto sa môže stať aj u 75 ročnej pani, ktorá je z nášho pohľadu pani, ale nikdy sa nevydala a potrpí si na to, že bola celý život slečna. Keď nám taká staršia pani povie, že si to želá, aj v tom prípade ju budeme oslovovať slečna. 

A vrátime sa k tomu tykaniu. Tykanie navrhuje spoločensky významnejšia osoba. Takže žena navrhuje tykanie mužovi, starší mladšiemu a nadriadený podriadenému. Existujú firemné kultúry, ktoré sa k nám dostali hlavne z anglosaského prostredia.

Z môjho hľadiska je to po tejto stránke ''barbarské'' prostredie, pretože si všetci tykajú. V starej angličtine bolo vykanie, ale nejako od toho upustili, takže si všetci tykajú a my sme to od nich prebrali, lebo nám to zjednodušuje komunikáciu.

Ale Nemci, alebo ľudia, ktorí pochádzajú z iných kultúr, kde existuje rozdiel v gramatike medzi medzi vy a ty, tak oni to budú rozlišovať rovnako ako my. Nemali by sme automaticky skĺznuť k tykaniu len preto, lebo sme zvyknutí, že pracujeme vo firme, kde si všetci tykáme, tak budeme automaticky tykať aj druhej strane. Mali by sme udržiavať istý rešpekt a k tykaniu pristupovať až po tom, ako sa vyjasní medzi našimi rokujúcimi stranami, že už je moment, kedy by sme si mohli aj tykať.

Ale znovu sa vrátim k tomu, že tykanie by mala vždy navrhnúť spoločensky najvýznamnejšia osoba. Potom pán, pani a priezvisko. Alebo ak vieme že tá osoba má titul a potrpí si na to aby sme ju oslovovali titulom tak použijeme titul. Je to dané aj tým, že keď si vymeníme vizitky, človek má na vizitke titul. Z toho sa dá vydedukovať, že si to buď on sám želal alebo pracuje vo firemnom prostredí, kde sa tituly používajú a vtedy ho aj my použijeme.

Ak človek na titule nenástojí, samozrejme nám povie, že formálne je síce inžinier, ale stačí, keď sa budeme oslovovať menami. Ale vždy je lepšie začať titulom. Ešte existuje aj akademický titul. To je inžinier, doktor a podobne. Bakalár, magister. Existuje aj vedecká hodnosť. Vedecká hodnosť je vždy viac ako akademický titul, pretože profesorov alebo docentov je menej ako inžinierov. A keď stretneme niekoho, kto je aj profesor aj doktor, tak ho budeme oslovovať profesor, lebo to je významnejšia vedecká hodnosť.

Keď ideme napríklad s pani doktorkou, tak automaticky ju oslovujeme pani doktorka? Neoslovujeme ju pani a priezvisko?

No skúsime to s pani doktorkou a uvidíme, aká bude jej reakcia. Ak si na to pani doktorka nepotrpí, lebo nemá potrebu používať v kontakte s nami titul, môžeme použiť oslovenie bez titulu. Ale je to na základe jej iniciatívy. A to je v poriadku.

Druhá osoba si môže povedať, neoslovujte ma takto ale oslovujte ma takto? Napríklad že pani doktorka si povie, že ma Janka? Automaticky to druhá protistrana musí rešpektovať a volať pani doktorku Janka?

Malo by to tak byť. Mali by sme rešpektovať to, ako si ten druhý človek želá, aby sme ho oslovovali.

Spomenuli ste vizitky. Kedy je správny čas niekomu dať vizitku a čo sa s ňou má robiť po prijatí?

Správny čas je v závislosti od toho, či očakávame ešte ďalší kontakt s tým človekom alebo nie. Ak je to také bežné stretnutie na nejakej recepcii alebo na nejakej vernisáži či na krste knihy, nie je nutné si vymeniť vizitky s každým človekom, s ktorým sa dáme do reči.

Ak sa s človekom chvíľu bavíme a usúdime, že v tom vzťahu chceme pokračovať, vtedy by sme mali vizitku tomu človeku dať, aby sme sa vedeli skontaktovať. Ak dá niekto vizitku nám, automaticky oplácame vizitku svojou vizitkou. Ľudia, ktorí majú komplikované mená, by mali používať vizitky častejšie ako ľudia, ktorí majú jednoduchšie mená, pretože uľahčujú tej druhej strane (a to je prejav taktu) zapamätať si to priezvisko. 

Keď si predstavíme, že vizitka je vlastne na malom kúsku papiera napísaná druhá osoba, ktorá je vlastníkom tej vizitky, podľa toho by sme sa k nej mali správať. To znamená – mali by sme tej vizitke prejaviť úctu, ktorú prejavujeme človeku, ktorý nám ju dal. Preto si odkladáme vizitku na miesta, ktoré sú na to určené.

Čiže určite nie do vrecka nohavíc, ale do vrecka saka. Na saku máme presne vrecko, kam sa vizitky odkladajú. Alebo do puzdra na vizitky. Alebo ak nemáme puzdro na vizitky, lebo nemáme sak, pretože sme športovo oblečení, stretli sme sa pri nejakej neformálnejšej príležitosti, vždy si vizitku radšej dáme do peňaženky.

Určite ju nedávame do vrecka na nohaviciach, pretože tým naznačujeme, kde toho človeka máme. 

Môžem si tú vizitku napríklad položiť na stôl, aby som videl celý čas jeho meno, ktoré sa mi potom ľahšie zapamätá? Je toto v poriadku?

Je to vždy správnejšie, ako by ste potom skomolili meno toho druhého človeka. Takže je to v poriadku.

Takže hovoríte, že skomolenie mena druhého človeka nie je dobrý nápad?

Nie. Je to problém niektorých ľudí. Ja som jedným z nich. Ja si meno zapamätám na tretíkrát takže vždy si pomáham vizitkou, ak ju mám k dispozícii. Ak ju nemám k dispozícii, tak si aspoň poznačím meno človeka, ak mám tú možnosť.

Niektoré moje rozhovory práve začínali tým, že som skomolil meno protistrany a tak sa nám začal celý rozhovor. Takže presne viem, o čom hovoríte.

Keď mi druhý človek nedá vizitku, je v poriadku sa znova opýtať na meno, keď som si ho nezapamätal? 

Áno. Je lepšie, keď priznám, že jeho meno neviem zopakovať, ako keby som ho skomolil, alebo by som sám seba dostal do situácie, že by som toho človeka oslovoval iba neurčito. Nemal by som šancu použiť jeho meno. 

Často sa to stáva u ľudí, ktorí majú komplikované meno. Často sa to stáva u ľudí, ktorí svoje meno len tak ledabolo vyslovia a niekedy býva chyba aj na našej strane že tej etikete - a znovu sme pritom, nevenujeme primeraný čas a tak sa ponáhľame s predstavovaním, že ani nepočúvame meno druhého človeka.

A preto, aby sme sa cítili komfortnejšie, je správne priznať sa a vziať vinu na seba: „Prepáčte, ja som vaše meno prepočul.“ Čiže nie v štýle, že vy rozprávate strašne zle a neartikulujete, ale u mňa je problém, ja som vaše meno prepočul. Alebo nerozumel som mu správne takže ešte raz, prosím vás, ako je to meno správne?

Mne sa veľakrát stane, že som nervózny pri predstavovaní a presne ako hovoríte,  mne svoje meno niekto povie a ja ho mám v tej sekunde preč. A potom nasleduje to nepresné oslovovanie.

Ale práveže som nikdy nevedel, či je v poriadku opýtať sa znovu „Nehnevajte sa, ja som vaše meno prepočul alebo zabudol“. Takže hovoríte že je to v poriadku. 

Áno. Najlepšie je si zapamätať si meno hneď a druhá najlepšia možnosť je radšej sa opýtať druhýkrát s tým, že je to moja chyba, že som taký sklerotický že som si to meno nezapamätal.

Oblečenie. Aké sú základné pravidlá, podľa ktorých mám vedieť ,ako sa obliecť na aký typ schôdzky alebo podľa toho, do akého typu reštaurácie idem? Alebo podľa čoho sa určuje ako sa obliecť?

Jednak sa obliekame podľa situácie v ktorej budeme, podľa prostredia v ktorom budeme a ako ste povedali, podľa spoločnosti, kam ideme alebo z ktorej prichádza druhá strana. Existujú u mužov 4 a u žien 5 úrovní oblečenia a vždy sa snažíme vydedukovať, ako asi príde oblečená druhá strana. 

Je dobré, keď prídeme oblečení na rovnakej úrovni. Teda ani lepšie ani horšie ako druhá strana, pretože keď prídeme oblečení lepšie, je to vlastne taký neverbálny signál, že my sme viac ako vy. Keď sa oblečieme horšie ako druhá strana, tak tým dávame najavo, že nám nestáli za to, aby sme sa obliekli poriadne. 

A keď sa teda vrátime k tým úrovniam, najvyššia úroveň bežného oblečenie, nebavíme sa teraz o spoločenských podujatiach typu ples alebo návšteva koncertu vo filharmónii, kde si páni oblečú smoking alebo frak. Bavíme sa o pracovných príležitostiach. Najvyššia úroveň je tmavý oblek.

O stupienok nižšie je oblek ale iný – nie tmavý. Na tretej pozícii je nohavice a sako. Nohavice iné a sako ako doplnok nohavíc alebo nohavice ako doplnok saka. Kto ako chce. Štvrtá úroveň je neformálne oblečenie. Neformálne oblečenie nie je vhodné prakticky na žiadne stretnutia, ktoré majú čo do činenia s prácou.

Neformálne oblečenie je v poriadku, keď máme spolu s nejakými obchodnými partnermi grilovačku alebo športové podujatie, kde prídu všetci oblečení inak, ako by prišli do práce. A to s výnimkou IT kolegov, ktorí prídu aj do práce oblečení tak, ako by išli na grilovačku. Možno nie všetci. 

A u žien je úrovní 5. Prvá úroveň je tmavý kostým. Nie je rozdiel medzi klasickým kostýmom a nohavicovým kostýmom, teda je jedno, či ma dáma nohavice a sako alebo sukňu a sako. Ale musí to byť ako u pána oblek, z rovnakej látky šité, dolná aj horná časť odevu.

Druhá úroveň je kostým, ale iný ako tmavý. A potom kombinácie sukňa a sako alebo šaty a sako. Tretia úroveň je tmavá sukňa alebo tmavé nohavice plus blúzka. Štvrtá úroveň je sukňa a k tomu buď sveter, pulóver alebo blúzka. A piata úroveň je rovnako ako u mužov neformálna a najmenej vhodná na pracovné podujatia.

Čo je to neformálne oblečenie? Kraťasy?

Tak kraťasy sú neformálne oblečenie, ktoré si môžeme naozaj obliecť, keď ideme na grilovačku, chatu alebo na nejakú outdorovú aktivita. Ale kraťasy už nepatria do úrovne neformálneho oblečenie, ani ak ide napríklad o nejaké stretnutie, ktoré sa odohráva v meste.

Napríklad nejaká garden party, kde sa griluje, kde sa podávajú miešané nápoje. Je to síce vonku, ale krátke nohavice si tam neoblečiem. Krátke nohavice sú niečo na voľný čas. Nie je to oblečenie, ktoré by sme si obliekli, keď ideme do spoločnosti iných ľudí.

Takže aj keď je strašne teplo vonku, radšej sa budeme potiť, ako mať krátke nohavice.

Presne tak. Je to naša smola.

Čo krátka košeľa?

Košeľa s krátkym rukávom je v poriadku za predpokladu, že si na ňu nedáte sako. Pretože spoločenské oblečenie vylučuje kombináciu sako a košeľa s krátkym rukávom. 

Pod sakom sa vždy musí nosiť košeľa s dlhým rukávom. Ak je vonku teplo a dáme si iba košelu s krátkym rukávom, je to prijateľnejšie, ako keby sme si dali na to ešte sako.

Super. Takže vieme, ako sa predstavovať vieme ako si tykať, vykať vieme čo si obliecť. Keď skončí večera, kto platí? Aké sú pravidlá?

Ako naši starí rodičia hovorili, kto pozýva ten platí. To platí stále, takže ten kto je v pozícií hostiteľa berie na seba úhradu účtu. Nie je rozdiel pri úhrade medzi mužom a ženou. Kedysi bolo neprijateľné, nepredstaviteľné, že by žena platila. Dnes sú špeciálne na pracovných stretnutiach, ktoré sa odohrávajú v reštauráciách, kaviarňach úplne na rovnocennej pozícii, aj čo sa týka platenia.

Je dobré, keď je jasné na začiatku, kto účet na konci zaplatí. Vyhneme sa potom takým tým trápnostiam na konci, keď ani jedna strana si nie je celkom istá, kto vlastne bude hradiť za ten príjemný večer účet.

Platiť môžeme buď pri stole alebo keď sme vo väčšej spoločnosti, je tam jeden človek ktorý je vybraný z kolektívu a disponuje kreditnou kartou alebo hotovosťou a môže ísť zaplatiť aj mimo stola. Teda odíde mimo stola, čašník mu vystaví účet a on zaplatí. Príde k stolu a spoločne sa môžu pomalinky rozísť. 

Také niečo, čo sa robí u nás často, že každý si zaplatí za seba – to asi nie je úplne vhodné?

Tak keď ideme na nejaké súkromné stretnutie s kolegami z práce je to prirodzené, že nebudeme platiť za všetkých, ktorí s nami sedia pri stole. Ale keď ideme na pracovné rokovanie, malo by byť vopred jasné, že účet platí jeden človek a platí to za všetkých.

Spomínali ste to oblečenie. Ja teda poviem za seba, že toto je prvý online rozhovor, na ktorý som si zobral košeľu. Bolo to presne kvôli tomu, že viem, že sa musím prispôsobiť druhej strane a vedel som, že vy budete mať košeľu, že vy nebudete v tričku.

Takže mala by sa etiketa dodržiavať aj v online prostredí? Je v poriadku, že mám na sebe košeľu a nemám na sebe tričko, ako mám bežne?

Je to v najlepšom poriadku a je to obojstranné. Ja som bol do nejakého času v tričku, ale keďže som išiel s vami robiť tento rozhovor, tak som si dal košeľu, pretože ide o nejaký pracovný vzťah, pri ktorom nahrávame tento rozhovor. A to, ako sme oblečení v prostredí, ktoré nezdieľame priamo fyzicky spolu, ale zdieľame ho len prostredníctvom moderných technológií.

To oblečenie by malo byť úplné rovnocenné tomu, ako keby sme sa stretli osobne. Aj keď robíme videokonferencie nie s cudzími ľuďmi, ale s kolegami, s ktorými sme každý deň v práci, je absolútne neprijateľné, aby niekto, aj keď sedí len pred monitorom svojho počítača, bol oblečený v pyžame alebo v domácom úbore. Je to prejav neúcty ku kolegovi alebo obchodnému partnerovi alebo komukoľvek, s kým sa rozprávame takto cez internet.

Povedzme to takto. Človek by si na osobné stretnutie s niekým nedal asi domáci úbor alebo pyžamo. To, že technológia nám umožňuje sa rozprávať na diaľku neznamená, že by sme mali zľavovať z toho, ako sme upravení a oblečení. Dámy, aj keď vstupujú len prostredníctvom počítačových kamier do videokonferencií, mali by byť rovnako upravené, ako keby sedeli s nami v miestnosti za rokovacím stolom.

To znamená, že asi by mali pristúpiť k makeupu úplne rovnocenne. A páni, to isté - oholení, učesaní. Navoňavkovaní byť nemusíme, to ešte moderné technológie nevyriešili. Ale všetko, čo vidieť, by malo byť úplne rovnocenné bez ohľadu na to, či sme v osobnom kontakte alebo virtuálnom.

Tak super, že hovoríte že sa nemusíme sprchovať, keď sme z domu 🙂 Takže napríklad teraz tie brady, čo sú moderné, hipsterské, obrovské. Hovoríte, že to nie je úplne podľa etikety? Alebo aký je na to váš názor?

Lebo teraz je veľa ľudí, ktorí si to nechajú tak zarásť, ako kedysi drevorubači. Ale je to moderné, je to in.

Ja mám jedného kolegu, ktorého oslovujem občas že kamarát z Talibanu, lebo má presne ten formát brady. Je to vec módy. Takisto, keď som bol tridsiatnikom, bolo v móde byť oholený. 10 rokov na to bolo módne mať strnisko. Dvojdňové – trojdňové… No a teraz je módne nosiť bradu.

Ak tá móda nie je na úkor dobrého pocitu druhého človeka. Ak je brada upravená a človek vyzerá, že sa o tú bradu stará. Myslím si, že hipsteri sa o bradu starajú viac, ako ženy o svoj make-up. Tak je to v poriadku, je to vec módy. My sme trpeli tým, že naši rodičia nechápali, že chceme nosiť dlhé vlasy. Starší kolegovia možno nechápu, že nosiť bradu je teraz in. O 10 rokov sa tá móda zmení.

Teraz je veľa takých mladých tímov, firiem, startupov. Veľakrát je tam neformálne prostredie. Je v poriadku keď sa to potom prenesie aj do online a každý je v teplákoch? Programátori, CEO, každý maká, ale nejak neriešia čo majú oblečené?

Ak je to v súlade s firemnou kultúrou, tak naozaj by nemal byť rozdiel medzi fyzickým kontaktom a kontaktom cez internet. Je to v poriadku.

Dôležité je ale si uvedomiť, že ak sa stretnú dve strany a to odievanie je u jednej strany na nejakej úrovni a u druhej strany na inej úrovni – a teraz použijem taký príklad: reklamná agentúra príde prezentovať do banky nejaký nový koncept na kampaň na druhý polrok, tak ľudia z reklamnej agentúry by mali zľaviť z toho svojho neformálneho spôsobu oblečenia.

Pretože je to znovu o tom, že vy, ktorí nám platíte - vy klient - nám nestojíte za to, aby sme sa obliekli, keď k vám ideme prezentovať. Aj pri oblečení by sme sa mali snažiť byť taktní a ísť na rokovanie s druhou stranou približne rovnako oblečení a prispôsobiť by sa mal práve ten, kto je platený z peňazí tej druhej strany.

Takže nie klient dodávateľovi alebo agentúre, ale naopak agentúra alebo dodávateľ klientovi, ktorí na konci dňa budú tú faktúru platiť.

Je napríklad v poriadku, čo som už zažil na calle, keď bolo viac ľudí vypnúť si mikrofón a začať jesť?

Ak ma nevidia a je na 120 % isté, že počas môjho stolovania ma nikto neosloví a nebude sa dožadovať môjho názoru, no tak to môžem risknúť. Ale znovu, keď si predstavím, že sedím na meetingu v miestnosti, pozerá sa na mňa môj CEO alebo iný nadriadený alebo šéf ľudských zdrojov, ktorý ma veľmi silné slovo, kto bude ďalej pracovať v našej firme. Asi by som si netrúfol, vybrať si desiatu, lebo som hladný a jesť v ich prítomnosti.

Mali by sme sa snažiť nastaviť tak, že videokonferencia alebo telekonferencia je len iná forma našej pracovnej komunikácie a mali by sme sa správať úplne rovnako, ako keby sme boli v jednej miestnosti. To, že si vypneme mikrofón je úplne v poriadku, lebo sa neprenášajú zvuky z prostredia. Nemusia všetci počuť, že môj kocúr je nahnevaný. Tam je potrebné si uvedomiť, že môj mikrofón je vypnutý, keď sa chcem zapojiť do debaty. 

Čo sa týka toho videa, to sme si už povedali, mali by sme byť na telelekoferencii oblečení a upravení, akoby sme boli pri sebe v jednej miestnosti. Takže predpokladám, že napríklad aj taká vec, ako mať pri sebe telefón a pozerať sa na nejaké notifikácie je neslušné, či už sme v online alebo v offline prostredí.

Presne tak. Je to dôkaz toho, že nám nezáleží na tom, o čom sa rozpráva. O čom hovorí ten, kto je ten práve rečníkom, ak to tak môžeme povedať. Je nám vlastne jedno, čo hovorí a my máme dôležitejšie veci pozerať si niečo na mobile.

Myslíte si, že ľudia sú väčší burani, keď to tak škaredo poviem na to online ako práve v tom offline?

Obávam sa, že áno. Ten online často dáva osobe pocit, že je tam anonymne a tá osoba je schopná aj vecí, ktoré by za normálnych okolností z očí do očí tomu inému človeku vôbec ale vôbec nezišlo na um povedať.

Ale na internete, použijem také explicitné slovo, vygrcneme čokoľvek, pretože nás nie je vidieť a ten druhý človek nám nepozerá do očí. A my sa mu vlastne nejakým spôsobom nemusíme zodpovedať za to, čo sme povedali.

Takže treba sa správať úplne rovnako, ako keby sme voči tomu človeku stáli z očí do očí a to čo by sme mu povedali osobne, tak to mu povieme aj online. A naopak to, čo by sme mu nepovedali osobne to mu nepovieme ani cez Facebook.

Presne tak. Takto by to malo byť. Ja si uvedomujem, že nežijeme v ideálnom svete, ale takto by sme sa mali správať. Ľudia nepoznajú pravidlá etikety, ale budú sa riadiť tým, čo ja veľmi často opakujem: „Správaj sa k druhým ľuďom tak, ako chceš aby sa oni správali k tebe.“ 

Ak budú dodržiavať aspoň toto jednoduché pravidlo, tak tí druhí sa s nimi budú cítiť príjemne. Pretože to je inými slovami povedané, že ja som taktný. Ja sa k vám budem správať tak, ako by ste sa vy správali ku mne.

Čiže ja na sieťach nepoviem niečo, čím by som vás mohol uraziť, pretože nechcem, aby vy ste urazili mňa. Je to taká veľká vnútorná brzda. 

Myslíte si, že naši politici sa správajú správne podľa etikety na sociálnych sieťach? Nebudem konkrétne menovať, ale myslíte si, že je v pohode útočiť na ľudí, ktorí útočia na nich?

Nesprávajú sa správne. Žiaľ, naši politici sa nesprávajú správne ani keď niekomu stoja zoči voči.

Aké najväčšie chyby vidíte, že robia?

Že najskôr rozprávajú a potom rozmýšľajú. To je veľká chyba. Ďalšia veľká chyba je odkazovať si cez niekoho. Nepovedať si veci priamo, ale odkazovať si cez médiá, sociálne siete, hovorcov. To je niečo, čo sa nerobí. Za tým, čo hovorím by som si mal stáť a mal byť som byť schopný to povedať zoči voči druhému človeku.

Je veľmi zaujímavé, že napríklad také osobnosti, ako pán Donald Trump veľakrát neovládajú základy etikety. Je veľa prípadov, kedy napríklad Donald Trump nesprávne podá ruku - najprv mužovi a až potom žene. Alebo veľa takých faux pas.

Čím si myslíte že to je? Je to aroganciou? Vedia pravidlá a proste si povedia, že ja som prezident Ameriky, tak ma to nezaujíma? Alebo skutočne nevedia pravidlá?

Predpokladám, že politici by mali vedieť tieto pravidlá etikety. Je to taká naša mylná predstava, že politici a diplomati ovládajú pravidlá etikety, protokolu. Pretože ústavní činitelia by mali ovládať nielen pravidlá etikety, ale aj pravidlá diplomatického protokolu, čo je širší záber etikety. 

Títo ľudia neovládajú základné pravidlá etikety a protokol samozrejme už vôbec nie. V prípade nemenovaného amerického súčasného prezidenta som počul názor, že on dokonca búra pravidlá diplomatického protokolu, pretože sa podľa nich nespráva.

Ale ťažko mi je hodnotiť. Nepoznám ho osobne a nepatrí sa ohovárať ľudí, ktorí s nami nie sú. To, že pravidlá nedodržiava je fakt ale prečo to robí? Ťažko posudzovať.

Takže keď hovorím o pánovi prezidentovi, mám povedať súčasný nemenovaný a neosloviť ho priamo menom 🙂

To len ja som zvyknutý odľahčovať veci, keď sa bavíme aj o etikete, aby sme neboli stále veľmi vážni.

Určite, treba. Mám tri otázky z Instagramu čo sa pýtajú fanúšikovia, poslucháči Podnicastu. Paťo sa pýta: Či vie nepresnosť uraziť, aj keď sa na to dopredu upozorní?

Nepresnosť?

Akože prídem neskôr, a že či sa za to človek urazí, keď sa na to dopredu upozorní.

Záleží na tom, aký typ osobnosti je človek, ktorý sa potom urazí. Za normálnych okolností sa dokonca odporúča prísť na súkromnú návštevu o 10, maximálne 15 minút. Na súkromnú návštevu zásadne nechodíme skôr. Prísť na čas je na hrane. Ale prísť o 10 minút neskôr je úplne v poriadku.

Ak budeme meškať viac ako 15 minút – čo sa môže stať, pretože všetci žijeme v tejto krajine a poznáme dopravnú situáciu, ktorá je absolútne nevypočítateľná. Môže sa nám stať, že budeme meškať. Ak dáme druhej strane vedieť, že budeme meškať, nemala by sa uraziť.

Ak to nie je teda z toho dôvodu, že nám sa nechcelo odísť z príjemnejšieho prostredia do menej príjemného, alebo ten druhý človek nám nestojí za úctu, ktorú mu prejavíme svojím príchodom na čas. Potom človek vycíti, že sme to urobili naschvál. Čo asi nie je ten prípad, na ktorý sa Paťo pýtal.

Marek sa pýta, kedy ide etiketa bokom? My sme už spomínali, že etiketa ide trošku bokom, keď treba byť taktní a neuraziť druhú stranu. Sú ešte nejaké iné príklady, kedy ide etiketa bokom?

Etiketa napríklad ide bokom, keď sa stretneme s človekom, ktorý nemá o etikete ani bledomodrý šajn, ale je spoločensky významnejší, ako my. Stretneme sa so ženou, ktorá nevie, kto má prvý podať ruku, nevie kto ide prvý do dverí.

Aby sme my začali vysvetľovať, že sa nespráva podľa etikety, to by bolo netaktné. Dostali by sme ju do trápnej situácie, takže prejdeme vlastne o 3 úrovne nižšie a nedáme podľa možnosti spoločensky významnejšej osobe najavo, že my pravidlá vieme, a ona sa správa ako sedlák.

Takže nikdy nevysloviť ani neupozorniť, že toto bolo nesprávne?

Na takéto veci neupozorňujeme.

Ani kamaráta?

Kamarát je niečo iné. Ale znova volíme takú formu, aby sme ho neznevážili pred niekým iným, alebo aby to nebral tak, že aj keď sme kamaráti, tak sa nad neho vyvyšujeme. Nájsť si ten správny spôsob, ako mu to povedať.

Peter sa pýta, či je napríklad v poriadku používať skratky ako „asap“ - as soon as possible“ v emailovej komunikácii.

Záleží na tom, s kým si píšeme. Ak si píšeme s pani, ktorá sedí v sociálnej poisťovni alebo na úrade práce a je veľmi pravdepodobné, že neprichádza do styku s anglickými skratkami, tak je to od nás netaktné. Vlastne ju dostávame do situácie, že nerozumie tomu, čo sme jej napísali.

Takže skratky sú v poriadku, ak komunikujeme s takým človekom, u ktorého je veľmi pravdepodobné, ba priam isté, že rozumie aj takýmto skratkám.

Sú ešte nejaké pravidlá, ktoré existujú pri emailovej komunikácii, ktoré by sme mali vedieť a dodržiavať? Napríklad používanie diakritiky. Mám ju používať alebo nemám v emailovej komunikácii?

Ak si píšeme s niekým, kto pracuje v rovnakej firemnej kultúre ako pracujeme my a naša firemná kultúra si diakritiku nevyžaduje, pretože pracujeme trebárs vo firme, v ktorej mäkčene a dĺžne jazyk firmy nepozná, tak je to v poriadku.

Musíme si ale uvedomiť, že písanie bez mäkčeňov, dĺžňov a nechcem povedať že bez čiarok, lebo na tie čiarky by sme naozaj nemali zabúdať, je uľahčenie pre druhú stranu čítania textu ktorý posielame. Takže ak je to len trošku možné, ja sa prihováram za používanie diakritiky.

Ak tá druhá strana rozumie a píše bez diakritiky rovnako ako my – je to v poriadku. A ešte sa niekedy môže stať, že dobre mienená naša snaha písať s diakritikou spôsobí druhej strane väčší problém pri čítaní, pretože používa počítač, ktorý nemá fonty s tou diakritikou a zobrazujú sa tam také tie rôzne značky, srdiečka a dvojbodky a otázniky namiesto dĺžňov a mäkčeňov. My to nemôžeme vedieť, že druhá strana nemá možnosť čítať bez problémov náš text, ak nás na to neupozorní. 

Mám kamaráta, ktorý používa ruskú klávesnicu a jeho počítač niektoré fonty nepodporuje. Napísal mi, aby som mu nepísal s diakritikou, lebo to po mne nevie prečítať. Potom je na mne, aby som bol taktný a vyšiel mu v utrety a písal bez diakritiky. Inak píšem vždy s diakritikou.

Má mať napríklad taký email štruktúru? Poviem príklad : „Dobrý deň, čiarka, medzera, nejaké oddelenie, meno, podpis... Má to nejak takto vyzerať alebo na tom nezáleží?

Má to vyzerať presne ako hovoríte, pretože mail nie je iná forma písomného textu, ako štandardný list. Rozdiel je len v tom, že pri emaile nejdete na poštu a nemusíte na obálku nalepiť známku.

Email to pošle bez toho. Ale obsah by mal byť úplne rovnocenný s obsahom písaného klasického papierového listu, ako sme písali kedysi. Takže oslovenie, dôvod prečo píšem, podstata nášho oznamu, ďakujem, s pozdravom a podpis. Ešte, že ste to upresnili, lebo dnešní mladí už asi nevedia aké to bolo, písať listy. 

Mňa samého prekvapilo, keď som pred pár rokmi som zistil, že už neexistujú telegramy. To už je niečo, čo naozaj už asi patrí do filmov pre pamätníkov.

Áno, áno, technológia sa vyvíja veľmi rýchlo. Keď mi niekto pošle e-mail, je nejaké pravidlo etikety, do koľko hodín napríklad odpovedať?

Nejaký štandardný časový limit nie je zadefinovaný. Ale je správne, keď dostaneme od niekoho email poďakovať mu za ten e-mail a napísať mu, že sa mu budeme venovať a že mu odpovieme. Tým tomu druhému človeku dávame najavo, že sme ho neodignorovali a že sa mu budeme venovať, ale zároveň sa nemusíme hneď zaviazať, že odpoveď pošleme do troch, piatich hodín, ale ozvem sa vám, keď budem mať informácie. 

Alebo po preštudovaní celej problematiky sa vám samozrejme ozvem, ďakujem vám za váš e-mail niečo v tomto zmysle. Aby tá druhá strana bezprostredne potom, ako sme ten e-mail dostali, dostala informáciu, že to nešlo do steny, ten človek si to prečítal a následne nám ešte odpovie na základe toho, čo sme potrebovali. 

Keď viem, že tomu človeku nemôžem odpovedať do dvoch troch dní, je lepšie dať nejaký autoresponder a informovať druhú stranu že teraz som v Taliansku odpoviem v pondelok?

Áno, presne nato tie autorespondery sú vymyslené a je dobré ich používať, aby druhej strane ten prístroj dal vedieť, že email prišiel, ale že žiaľ odpoveď nemôže prísť okamžite, ale príde keď sa vrátime.

V biznise sa často telefonuje. Povedzme si nejaké základné pravidlá pri telefonovaní. Ja som čítal, že keď niekomu voláme, mali by sme to nechať maximálne štyrikrát zazvoniť.

Je to niečo, podľa čoho by sme sa mali riadiť pri telefonovaní?

Ja to robím presne tak, že nechám štyrikrát zazvoniť telefón. Moji kamaráti, keď mi telefonujú a ja som na prízemí a telefón mám na poschodí, tak 4 zvonenia sú málo. Takže vtedy ma poteší, ak nechajú zazvoniť aj ten piatykrát.

Nenechávame telefón zvoniť príliš dlho, lebo je predpoklad že druhá strana to neberie nie preto, že nepočuje, ale asi nemôže zdvihnúť. Takže zbytočne nepreťahujeme zvonenie. 

Radšej telefonát zopakujeme po nejakej dobe. Po pár minútach alebo po polhodinke. Mali by sme sa vyhnúť príliš dlhému telefonovaniu, hlavne pokiaľ ide o pracovné rozhovory. Súkromné môžu byť aj dlhšie, ale pracovné by mali byť naozaj k veci a mali by sme riešiť podstatu, aby sme nezabíjali príliš veľa času druhej strane a koniec koncov aj nám.

Niekedy sa nám stane, že hovor sa preruší a vtedy by mal znovu volať ten, kto volal predtým. Aby sa nestalo, že obidvaja majú obsadené, lebo sa snažia dovolať tomu druhému človeku. To sa stáva veľmi často. To je taká častá technická vec, že sa nevieme dovolať potom, lebo si voláme ostošesť obidvaja.

Mali by sme sa ubezpečiť, keď niekomu voláme, či môže s nami hovoriť, či nevoláme nevhod. Ale v prípade, že sme dohodnutí že si zavoláme pol 10 a ja volám o pol 10, túto formulku si môžeme odpustiť, lebo mi to zdvihol a predpokladám, že môže hovoriť. 

Ešte by sme si mali uvedomiť pri telefonovaní, že všetci máme tendenciu rozprávať hlasnejšie, ako keď sa zoči voči rozprávame. Takže by sme mali o jeden level znížiť úroveň nášho hlasu. Hlavne, keď sme v malých priestoroch. Hlavne, keď telefonujeme v prítomnosti nejakej tretej osoby, ktorú náš telefonát nezaujíma, skôr obťažuje. Je horšie obťažovať človeka telefonátom ako rozhovorom dvoch ľudí, kde počuje obidvoch, lebo telefonát je len 50 % toho, čo zaznie.

Takže mali by sme pri telefonovaní znova aplikovať to „správaj sa k druhým tak, ako chceš aby sa oni správali k tebe“. Niekedy je vhodnejšie, keď si pošleme sms. Hlavne teda neobťažujeme hlukom. Alebo existujú aj aplikácie, cez ktoré sa lepšie chatuje ako cez smsky. Vyhneme sa tomu, že niekoho obťažujeme, že niekto počúva náš telefonát a my si to neželáme. 

To, že si píšeme, si tá tretia strana nemá ako prečítať. A určite sa vyhýbame telefonovaniu v prostredí, ktoré je vyslovené nevhodné a prejavíme sa ako veľkí grobiani. Napríklad v kine alebo v divadle. Stretol som sa aj s takými exotmi, ktorí nemali problém

Tak to už je dosť. Ja som myslel, že poviete autobus alebo verejnú dopravu.

Autobus alebo iný dopravný prostriedok tiež nie je najvhodnejšie prostredie. Cesta z Prahy do Bratislavy s človekom, ktorý zo štyroch hodín tri hodiny pretelefonuje je fakt dosť obťažujúca. Ale to divadlo je veľký extrém.

Aj ja som mal tú skúsenosť, že z Prahy do Žiliny, pán celý čas telefonoval, potom mu to vypadávalo... A presne ako ste hovorili, ja som vlastne počul len tých 50 % a bolo to nepríjemné.

Mám mu povedať, že je to neslušné alebo ako mám zareagovať v takejto situácii? 

Ak je to naozaj veľmi obťažujúce, tak je namieste upozorniť druhú stranu a požiadať ho, aby si išiel radšej do chodbičky telefonovať, alebo niekam, kde nebude vyrušovať. Pretože my sme si zaplatili takisto a máme právo cestovať v takom istom komforte ako ten pán, ktorý si to ani možno neuvedomuje, že obťažuje.

Posledná otázka na vás. Napísali ste 2 knihy o etikete. Bude tretia kniha?

Tak toto je otázka, na ktorú zvyknem odpovedať „tak na túto otázku vám neviem z hlavy odpovedať“ skúste sa ma opýtať zajtra. Ale keďže tu nie som teraz za hovorcu – neviem.  Mám námet alebo nápad od vydavateľky, ktorá mi vydala prvé dve knihy, na tretiu knihu, ktorá by sa ale netýkala etikety.

Bola by v oblasti komunikácie, čo je moja parketa, ale nie so špecializáciou na etiketu. Takže nápad existuje, akurát je to teraz o mojom vnútornom nastavení, že už je čas, aby som tú knihu začal písať, lebo keď ju začnem písať tak už ju aj dopíšem. 

To je super. Tak budem držať palce a budem sa tešiť na ďalšie vaše knihy. Ešte raz ďakujem pekne za tento super príjemný rozhovor. Myslím, si že rozhovorov o etikete asi nikdy nebude dosť.

Takže budem rád, keď si nejaký poslucháč odnesie niečo z tohto, čo si potom aplikuje do svojho života, lebo to je asi to najdôležitejšie. Zobrať si z teórie niečo, čo aj reálne aplikujem.

Sám viem, že veľakrát mám nedostatky v etikete a veľakrát zisťujem, čo som spravil správne a čo nie. Pre mňa to je trošku taká srdcovka, tá etiketa.

Ešte raz veľmi pekne ďakujem, super rozhovor.

Ja vám tiež ďakujem za šancu pozhovárať sa s vami na moju obľúbenú tému, a budem rád, keď sa niekedy niekde stretnem s niekým, kto mi povie, že tento podcast počúval a na základe neho sa začal potom možno trošku inak správať, ako sa správal predtým. Tak verme, že to tak bude. Ďakujem pekne.


Peter Chodelka
 

Podnikám od roku 2012, takže iba začínam :) Ale aj za tých pár rokov som nadobudol skúsenosti, s ktorými sa rád s vami podelím. Či už z budovania siete Affial, predaju vlastných doplnkov stravy Blendea alebo prevádzkovania rôznych affiliate projektov, akým je napríklad na Kombo. Ale v Podnicaste nebudete počúvať iba mňa, ale predovšetkým úžasných a šikovných slovenských podnikateľov. Naučte sa nové veci, inšpirujte sa a zmeňte tento svet aspoň o kúsok k lepšiemu.

Click Here to Leave a Comment Below 0 comments

Leave a Reply: