146. Martin Šipoš (DentalWhite): Ak chcete rozbehnúť kliniku, už si nemusíte zobrať desať spotrebných úverov a založiť dom. Pre mladých zubných lekárov je terajšia situácia oveľa lepšia #rozhovor | Podnicast

146. Martin Šipoš (DentalWhite): Ak chcete rozbehnúť kliniku, už si nemusíte zobrať desať spotrebných úverov a založiť dom. Pre mladých zubných lekárov je terajšia situácia oveľa lepšia #rozhovor

MDDr. Martin Šipoš je stomatológ a zakladateľ zubnej kliniky DentalWhite.

V 146. epizóde Podnicastu povedal, či chcel mať vždy vlastnú zubnú kliniku, koľko do kliniky investoval, či existuje pôžička, ktorá je priamo určená na rozbehnutie kliniky, ale aj o zvyšovaní cien u zubárov. 

Sponzorom 146. epizódy Podnicastu je Doffero, onlinový nástroj na tvorbu cenových ponúk. Ide o prvý nástroj svojho druhu na slovenskom trhu, vďaka ktorému bude vaša cenová ponuka prehľadná, dizajnová a najmä zapamätateľná. Presvedčte sa o tom, že cenové ponuky nemusia byť len také, aké ich poznáte. Nechajte vašu cenovú ponuku vystúpiť z radu vďaka Doffero.

V tomto rozhovore sa dozviete:

  • či chcel mať vždy vlastnú zubnú kliniku (1:12),
  • či je pre zubárov bežné, že si otvoria vlastné kliniky (2:40),
  • ako rozbehnúť vlastnú kliniku po skončení školy a či sa to dá hneď (4:07),
  • aká bola investícia do kliniky DentalWhite (4:58),
  • ako funguje rozbehnutie vlastnej kliniky v praxi (5:32),
  • prečo na začiatku neodkúpil celú kliniku, ale iba priestory (9:32),
  • či existuje pôžička, ktorá je určená priamo na rozbehnutie kliniky (11:16),
  • prečo je dôležité štartovať kliniku už s vlastnou klientelou (11:34),
  • či je potrebné mať od začiatku sestričku a iných zamestnancov (14:12),
  • ako dlho hľadal zubárov a či je náročné nájsť dobrých (16:03),
  • čím by sa klinika mala odlišovať od konkurencie (18:21),
  • o tom, či sa v súčasnosti Slováci zaujímajú viac o zuby ako v minulosti (20:00),
  • o dvíhaní cien a či môžeme čakať, že sa budú niekoľkonásobne zvyšovať (21:18),
  • na akých zákrokoch zarába klinika najviac (23:26),
  • ako sa tvorí cena a či sa ceny v Bratislave líšia (26:00),
  • prečo nespolupracujú s poisťovňami (27:28),
  • koľko zamestnancov pracuje na klinike (32:23),
  • ako stíha ordinovať a riadiť kliniku (33:25),
  • ako si hľadá pacientov (35:57),
  • aký je biznis model burzy (43:20),
  • ako funguje bielenie zubov a prečo bol voči tomu zo začiatku skeptický (37:12). 

Najdôležitejšie odkazy

Kde všade môžete počúvať Podnicast?

Klikni sem, ak chceš počúvať na Spotify

Spotify

Klikni sem, ak chceš počúvať na Stitcher

Stitcher

Klikni sem, ak chceš počúvať na Apple Podcasty

Apple podcasts

Klikni sem, ak chceš počúvať na Google Podcasts

Google podcasts

Profil respondenta

Odkazy na sociálne siete:

pozícia vo firme:

  • MDDr. Martin Šipoš je stomatológ, ktorý si založil vlastnú kliniku DentalWhite.
martin šipoš dentalwhite

Základné informácie:

  • v roku 2013 dokončil štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,
  • predtým, ako si založil vlastnú kliniku, pracoval v súkromných zubných ambulanciách,
  • Martin Šipoš tvrdí, že založiť kliniku bolo náročné, pretože mu banka ponúkla 20-tisíc eur a z toho sa nedala spraviť poriadne ani podlaha. 

Pán doktor, ukončili ste štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2013 a po skončení štúdia ste naberali skúsenosti v rôznych súkromných zubných ambulanciách a po štyroch rokoch ste sa rozhodli založiť si zubnú kliniku DentalWhite. Chceli ste mať vždy vlastnú zubnú kliniku? 

Po škole som robil na súkromnej zubnej kliniky, kde bol mojím šéfom starší pán doktor, takže už popri ňom som videl, ako prebieha administratíva a ako sa riešia ostatné veci. Vtedy som si povedal, že život už nebude len čisto o zuboch a časom musí človek začať robiť aj niečo pre seba a podnikať. V podstate ma to vtedy bavilo a ešte aj baví. Dúfam, že ma to ešte aj nejakú dobu bude, lebo je toho veľa. Popri práci na súkromnej klinike som už začal robiť malé kroky k tomu, aby som si časom mohol otvoriť niečo svoje.

A aký bol hlavný dôvod? Videli ste nejaké nedostatky v iných klinikách alebo ste skôr videli príležitosť v tom, že do toho idete sám?

Každý zubár, keď vo svojom remesle dosiahne to svoje, takú pohodu, tak chce niečo k tomu navýšiť, čiže byť sám sebe pánom a riadiť si niečo vlastné alebo vytvoriť ešte niečo dokonalejšie.

Je to pre zubárov bežné, že sú chvíľu v nejakej ambulancii a potom idú do niečo vlastného? 

Určite je to prospešné. Myslím si, že zubný lekár, ktorý študuje v Bratislave, sa po škole dostane na nejakú pôdu u zubára a veľa toho ešte nevie, takže potrebuje dobehnúť veľa skúseností, napraviť veľa chýb, takže musí niekde začať makať, hlavne pod dozorom. Keď človek vyjde zo školy, tak ovláda informácie a zručnosti možno na 5 %.

Nebolo pre vás vtedy jednoduchšie byť stomatológom a nepúšťať sa do podnikania?

Otec podniká a pre mňa iná cesta ani neviedla. Od začiatku som bol stotožnený s tým, že si raz otvorím niečo svoje. Samozrejme, je jednoduchšie byť zamestnaný. Človek po práci zavrie dvere a ide sa venovať domov svojim koníčkom. Ja sa po práci venujem ešte byrokracii, administratíve a aj brandingu. Je to robota 24/7.

Spomínali ste, že ste po škole nadobudli skúsenosti. Ako to je, keď si niekto chce rozbehnúť vlastnú kliniku? Môže sa do toho pustiť aj hneď po škole alebo by tam mal byť časový úsek, počas ktorého by mal získať skúsenosti?

Na Slovensku je to zatiaľ tak, že po škole si zubný lekár môže otvoriť vlastnú prax hneď, ako spromuje. Na druhej strane, koľko pacientov získa a koľko mu odíde, to je veľký risk. Zubné praxe stoja rádovo stovky tisíc eur, keď sú dobré, čo by mali byť. Nemyslím si, že je správna cesta ísť do takejto investície bez praxe.

Koľko ste približne investovali vy, keď ste rozbiehali DentalWhite?

To sa hýbe v stovkách tisícoch eur. Doteraz som si to v podstate nespočítal, lebo by som sa bol zľakol toho čísla (smiech). Lepšie je nevedieť. Úžasnou vecou sú lízingy, ktoré idú. Tam viem o dátumoch, v ktorých budú určité veci splatené a potom sa hneď berie nejaký nový lízing. Myslím si, že v zubárskej praxi bude ten kolobeh splácania asi donekonečna.

Takže, ako to funguje? Naberiete si všetky stroje a prístroje na lízing?

Keď ideme od podlahy, najprv som musel nájsť nejaký priestor, kde som mohol začať prevádzkovať zubnú ambulanciu. Mal som šťastie, pretože jedného pekného dňa som sa prechádzal po Ružinove a stretol som kamaráta, ktorého mamina, manželka a vlastne aj on sám, celá rodina je zubárska, tak mi hovorí: „Maťo, budeme to tu asi za mesiac-dva predávať,“ tak vtedy som si povedal, že som spokojný tam, kde som, že to nejdem riešiť, pretože sú to obrovské peniaze a ešte na to nemám. Tak som išiel ďalej a o pol roka sa stalo, že vec sa dala k veci, a tak volám kamarátovi, či to ešte predáva a on mi povedal, že to ešte je v ponuke, a tak sme sa dohodli a kúpil som priestor.

Samozrejme, priestor sa nekúpil len tak. Musel som si zobrať hypotéku, založil som byt a dostal som aj pomoc od rodiny, takže to bolo úverov a úverov. V jednoduchosti, skončil sa mi život (smiech). Upísal som sa viacerým diablom, ale mal som priestor.

Výhodou bolo, že v tom priestore už bola nejakých 16 rokov zubná klinika, kde mi stačila iba rekonštrukcia na svoj obraz, takže to bola ďalšia investícia. Najdôležitejšia vec bola, že tento priestor bol lekársky skolaudovaný, takže byrokracia na prekolaudovanie priestoru, ktorý nebol určený na zubnú ambulanciu, mi odpadla. To môže trvať niekedy aj rok-dva.

V tom prípade, keby to nebolo skolaudované, musia sa pýtať vlastníkov bytov a oni s tým nemusia súhlasiť. Tým pádom mi toto všetko odpadlo a v tej chvíli som musel už len vyriešiť schválenie od hygieny. Vždy, keď sa mení nejaká s.r.o. alebo v mojom prípade zubná klinika, potrebuje mať schválenie od verejného zdravotníctva, či je všetko v poriadku, či som to prerobil tak, že všetko funguje tak, ako má alebo dokonca aj to, či sú kachličky v takej výške, ako je to predpísané. Toto všetko mi uľahčilo prácu a mohol som začať rozbiehať kliniku a kupovať prístroje.

Samozrejme, prístroje stoja desiatky tisíc eur, takže keď už som bol tak zaúverovaný a zmínusovaný, čo som urobil? Zobral si nové lízingy. Nemám čo stratiť (smiech). A ešte jednou mojou výhodou bolo, že keď som začínal, mal som iba priateľku, nebola to ešte moja manželka, nemal som dieťa a nemal som ani inú hypotéku na byt, takže som naozaj nemal čo stratiť. Prinajhoršom by som išiel bývať ku budúcim svokrovcom alebo k našim.

Náklady na jednu ambulanciu, vrámci technologickej vybavenosti, sú okolo 100 až 150-tisíc eur, podľa toho, čo všetko sa tam narve. Ide o to, že drahé sú najmä kreslá, stoja desiatky tisíc eur. Je to však dobrá investícia, pretože keby som kúpil niečo neoverené, tak sa môže stať, že raz to kreslo počas plnej prevádzky zlyhá a keď si spočítam, že dva týždne by som mal stáť, lebo kreslo sa bude opravovať, tak sa určite viacej oplatí tá prvotná, aj keď vyššia investícia. Myslím si, že na zubárskych materiáloch, by sa nemalo šetriť. Každá ušetrená koruna je fajn, ale na druhej strane, môžu zlyhať veľké prístroje.

Dobre tomu  teda rozumiem, že ste odkúpili iba priestor? Nechceli ste odkúpiť celú ich kliniku, ktorá už bola zabehnutá? Či ste si to chceli spraviť po svojom?

Celá klinika, ktorá tam predtým bola, sa presunula o päť ulíc ďalej a svoje prístroje si zobrali so sebou. Niektoré prístroje boli už aj zastarané. Keď do niečoho idem, tak naplno a nech je v tom nejaký boom efekt. Treba si povedať, že som bol začínajúca klinika a konkurencia v Bratislave je dosť silná. Je to v podstate super, že každý zubár sa poháňa vyššie a vyššie a keby prišiel nejaký pacient alebo klient do kliniky, v ktorej je staré vybavenie, cítia to. Vidia na Instagrame, ako čo funguje, takže potrebujeme byť cool, moderní, novučkí a voňavučkí.

Čo sa týka ešte financovania, tak keď som rozbiehal kliniku, bolo to veľmi zložité, lebo banky vtedy ešte nič neponúkali. Vtedy mi ponúkli, tuším 20-tisíc eur a z toho sa nedala podľa mňa spraviť ani podlaha. Teraz sa doba už zmenila. Viem, že niektoré banky už pomáhajú klinikám cez nejaký projekt, ale kedysi boli úplne iné budgety na rozbehnutie kliniky. Už to nie je také, že človek si musí zobrať desať spotrebných úverov a založiť rodinný dom. Terajšia situácia je pre mladých zubných lekárov oveľa lepšia.

Takže ide o pôžičku, ktorá je určená priamo na rozbehnutie kliniky?

Áno, presne tak. To je projekt, ktorý je spravený cez banky a v ňom je už presne zmanažované, koľko si môžu požičať. Celú kliniku si môže človek vytvoriť na nejakú pôžičku, ale iba jednu, ktorú potom postupne spláca.

Ako ste si to vtedy na začiatku vôbec vypočítali? Vedeli ste, že ak vám príde napríklad osem pacientov denne, tak sa vám to „začne splácať“? Rátali ste dopredu s nejakým počtom klientov, aby to bolo pre vás výnosné alebo aby sa výnosy dostali aspoň na nulu? 

Určite. Dôležité bolo štartovať s nejakou klientelou. Preto je dôležitá predchádzajúca prax, lebo bez tej praxe by ma ľudia nepoznali. Neviem, odkiaľ by ku mne prišli. To tak nefunguje, že si otvoríte kliniku a ľudia vám klopú, že ku vám chcú začať chodiť. Musia vás poznať a poznajú vás iba vďaka tomu, že ste už niekde pracovali a videli výsledky. Väčšina pacientov je viazaných na konkrétneho zubára a nie na kliniku. To znamená, že čo mám teraz zamestnancov, doktorov, tak viem, že keď sa raz zoberú preč a zostanú v Bratislave, tak tá klientela s nimi pôjde, lebo sú zvyknutí na nich a nie na mňa. Mňa poznajú možno len tak, že som tvár ambulancie. Medzi doktorom a pacientom to musí fungovať a keď to tak je, pacienti idú za nimi. To máte to isté, ako keď je žena spokojná so svojim gynekológom a ide za ním na koniec sveta.

Takže pacienti prešli z tej kliniky, na ktorej ste pracovali predtým, ku vám?

Áno, nejaké percento išlo so mnou do mojej kliniky. To bol štart. Vedel som, že keď začneme, tak nebudem každý deň v mínuse, ale že sa budeme nejako dorovnávať a budem schopní splácať všetky úvery a lízingy, pretože to je naozaj veľa peňazí. Vtedy som vedel, že to nejako pôjde. Musí. A hlavne, pred začatím podnikania sa nemôžete pýtať samých seba, či to nepôjde. To hlava vytesňuje a človek do toho musí ísť naplno. Ani na minútu som nerozmýšľal nad tým, že to nepôjde. Bolo by to deštruktívne. Keby som si teraz spomenul na to, čím všetkým som si preskákal a ako to išlo, tak by som do toho teraz asi nešiel (smiech). A najmä, keď mám teraz už rodinu, hypotéku na ďalší byt, tak v tejto dobe a v Bratislave, by som to asi len veľmi ťažko rozdýchaval.

Poďme sa ešte pozrieť na začiatky. Boli ste spočiatku na klinike sami alebo hneď potrebujete mať pani sestričku?

Zo začiatku som tam bol sám, ale mal som sestričku a dentálnu hygieničku. Neskôr som začal naberať ďalších. Povedal som si, že už keď mám priestor na tri zubné ambulancie, tak netreba čakať na to, že sa tam zoderiem a budem to tam sám ťahať. Čím viac zamestnancov na klinike bude, tým viac to bude pre mňa jednoduchšie a začne sa to aj ľahšie splácať.

Je to veľký tlak, keď je zubár sám a všetko sám spláca a všetko závisí len na ňom. Pretože, hocičo sa môže stať, môžem „vypadnúť“ a za mesiac by som sa vedel dostať do takého mínusu, že to hneď na začiatku nemusím vôbec rozdýchať. Preto som sa rozhodol hneď v prvých mesiacoch rozmýšľať nad zamestnancami, hlavne zubármi. Musím povedať, že čo sa týka doktorov, mal som na nich šťastie. Sú zruční a nemal som na nich zatiaľ žiadne výhrady. Je to problém, zohnať niekoho, kto zapadne, hlavne v takej malej kliniky, ako sme my aj po ľudskej, no najmä po profesijnej stránke. Keď sa to všetko skĺbi, tak je to veľmi fajn. Ide o to, že sme tam každý deň zavretí osem hodín, tak je super, že sa vieme porozprávať. Musíme byť k sebe nejako naklonení, takže na toto som mal zatiaľ šťastie.

Moja kamarátka zubárka pracuje v Prahe a tiež má vlastnú kliniku. Spomínala mi, že je veľmi náročné nájsť dobrých zubárov na kliniku a kým našla niekoho, prešli mesiace. 

Ja som mal veľmi dobre rozhodené siete na internáte. Boli sme tam dobrý kolektív. Viete, ako to chodí – bary, kluby a vedel som, že s ktorými ľuďmi som si už „sedel“ a keď už prišli ponuky od týchto ľudí, že by chceli u mňa robiť, tak som presne vedel, že s týmto človekom som už niečo preskákal a je to v pohode človek, tak poďme do toho. Takže tá kamarátska stránka bola vybavená a už bolo potrebné ho len dotiahnuť do dobrej práce a začať makať. A čo sa týka toho, že čo znamená makať. Zo začiatku sa pozerali na mňa a posielal som ich aj na rôzne kongresy a školenia. A samozrejme, tá iniciatíva musí byť potom aj na tom samotnom človeku. Na druhej strane, vždy každému hovorím pravdu, že ak to nepôjde, tak sa rozlúčime a nebudeme riešiť troj-mesačné lehoty. Keď to ide, tak to ide a keď to nejde, tak to nejde. Ale myslím si, že každý zubár, keď je šikovný a naberie prax, tak sa do toho dostane. Musí. Čo iné mu zostáva, veď zubári nevedia nič iné robiť, len tie zuby. (smiech)

Deje sa na Slovensku aj to, že si kliniky medzi sebou vymieňajú zubárov?

Toto som zatiaľ nezaregistroval. Skôr sa deje to, že napríklad môj kolega odišiel, pretože sa chcel venovať chirurgii, tak išiel do ambulancie, v ktorej sa jej viac venujú. Možno by sa to dialo vtedy, keby niekde boli iné, lepšie podmienky, tak by niekto odišiel, ale zase, keď zubár odíde do inej kliniky, tak si musí nabrať novú klientelu. Keď ide mimo Bratislavy, tak to je ako keby začínal od nuly. Nie je to také bežné, že by odišiel niekam preč, napríklad do Trnavy a začal tam pracovať.

Ešte sa opäť vrátim na začiatky. Každý potrebuje zubára a všetci by sme sa mali starať o svoje zuby. Keď si otvorím kliniku, prídu ľudia sami alebo sa musím niečím odlíšiť a brať to ako klasický biznis a prezentovať to tak, že v tomto sme iní a možno lepší?

Prišla fajn doba Instagramu. To znamená, že ľudia kade-tade na internete vidia, aké sú zuby a zisťujú, že možno ich doterajší zubár to nerobí tak, ako by oni chceli. Pacienti si v súčasnosti začínajú vyhľadávať aj estetické záležitosti. Už to nie je len o tom, že bolí ma zub, tak idem k zubárovi. Vidia celý ten proces, že pacient by mal chodiť pravidelne na prevenciu, dentálnu hygienu, pieskovanie, prípadne bielenie a potom sa riešia nejaké korekcie a estetika. To všetko pacienti vidia, lebo doteraz to nebolo nejako medializované a bolo to fakt nastavené tak, že k zubárovi chodí pacient len vtedy, keď ho niečo bolí. Teraz to už berú ako prevenciu a samozrejmosť a idú raz do roka navštíviť zubára. Niekedy chodievajú aj na dentálnu hygienu viackrát do roka a jednoducho, viac sa starajú o tie zúbky. Tá klientela je teraz iná, ako tomu bolo napríklad desať rokov dozadu, čo je pre nás dobré, lebo začíname pracovať s pacientami, ktorí chcú a neprídu len s nejakou bolesťou a zase ich potom neuvidíme desať rokov. Toto sa v Bratislave veľmi zlepšuje.

Takže cítite, že sa ľudia viac zaujímajú o svoje zuby?

Určite. Aspoň u nás v Bratislave, je to na veľmi dobrej ceste. V minulosti sme sledovali, že v Amerike každý riešil zuby, brali si na ne hypotéky, aby mali mostíky či biele zuby a táto doba postupne prichádza aj na Slovensko. Ceny však idú stále hore, ale nie je to kvôli nám, že my, zubári, si dávame ceny, aké chceme, len preto, aby sme zarobili. Ale ako som už spomínal, cena sa odvíja od toho, že mesačne dávame desiatky tisíc eur na spotrebný materiál a nemôžeme zabúdať ani na lízingy a úvery. Keď kúpime kreslo od firmy z Ameriky, zaplatíme zaň približne 40-tisíc eur, ale aj americký zubár si to kreslo kúpi za rovnakú cenu, lenže zuby tam stoja úplne iné sumy. Pacient u nás zaplatí v priemere 100 eur, v Amerike zaplatí tisíc pri tých istých cenách materiálov. Je to neudržateľné a aj preto idú ceny materiálov a o šetrení hore.

Môj kamarát bol vo Švajčiarsku a keď ho tam bolel zub, išiel k doktori. Dali mu tam len nejakú provizórnu výplň a platil za to 800 eur, z čoho bol v šoku. Vravíte, že ceny za dvíhajú. Je možné, že sa dostanú až na takéto čiastky?

Obrovský problém je v tom, že všetky materiály nakupujeme z krajín, v ktorých sú priemerné mzdy niekoľkokrát výrazne vyššie ako na Slovensku. Keď hovoríme o krajinách ako Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko či Amerika, odkiaľ kupujeme väčšinu materiálu, tak tie mzdy sú úplne niekde inde, takže cena zubného ošetrenia bude stúpať aj u nás. Keď my nakúpime za tú istú cenu ako Američan, ale on zaplatí úplne inú sumu za zubné ošetrenie ako Slovák na Slovensku, tak sa to časom bude musieť niekde dorovnávať. Podľa európskej legislatívy nemôžem kupovať veci z krajín, ktoré sú neoverené. Všetko musí byť certifikované a schválené a presne od toho, sa ceny odvíjajú.

To som sa presne chcel opýtať, či to neviete nakúpiť napríklad z Číny a mať to lacnejšie.

Napríklad intraorálna kamera a podobné prístroje sa dajú kúpiť cez Ebay. Na druhej strane materiály, ktoré idú do úst alebo „dôležitejšie“ veci, ktoré musia spĺňať hygienické predpisy, tie kupujú doktori také, ktoré sú certifikované a kvalitnejšie. Neviem, ako to je niekde inde, ale moji kolegovia nakupujú iba certifikované materiály. Neviem, či by si niekto pri obrovskej investícii do kliniky dovolil kupovať podradný materiál, ktorý môže ohroziť fungovanie celej kliniky, keby náhodou nastal nejaký problém. 

Poďme sa pozrieť na váš biznis. Podľa Finstatu ste mali v roku 2020 obrat 250-tisíc eur. Na akých zákrokoch zarába klinika najviac?

Keď sa robí protetika, tak to stojí veľa peňazí. Vtedy pacient môže u nás na klinike nechať aj niekoľko tisíc eur, ale my platíme veľa peňazí zase technikovi, ktorý zase platí peniaze za stroje a úvery. To znamená, že sa rozprávame o veľkých sumách, ale zisk nie je až tak strašidelne veľký, ako je suma toho ošetrenia. V podstate každé ošetrenie je vypočítané tak, že hodina v kresle by mala stáť určitú sumu peňazí a od toho sa všetko odvíja. Keď robíme nejakú zložitejšiu a namáhavejšiu prácu dlhšie, to znamená, že tých hodín v kresle strávi pacient viac a od toho sa odvíja cena. Nemáme to nastavené tak, že pri trhaní zubov zarobíme viac a pri plombičkách menej. Je to hodinová taxa a tá by mala byť vypočítaná tak, aby bol zubár za deň minimálne na nule alebo ziskový. Väčšinou je to tak, že tri týždne robíme na splátky a platy a týždeň sa zarába. Keď je krátky február, tak počas neho veľa nezarobíme. (smiech)

Ja som ešte stále na začiatku, čo sa týka aj tých veľkých splátok a keď sa z toho klinika dostane, tak potom to bude možno jednoduchšie. Na druhej strane, možno prídu zase nejaké nove stroje, technológie a materiály, do ktorých bude treba opätovne investovať, takže myslím si, že ten kolobeh je nekonečný.

Už ste spomínali, že za hodinu musíte urobiť minimálne nejakú čiastku. Bolo to takto aj keď ste vytvárali ceny alebo ste sa inšpirovali konkurenciou?

Musel som sa odvíjať aj od cien konkurencie, musel som dať primerane podobné ceny, lebo všetky kliniky, ktoré už boli zabehnuté, mali cenotvorbu zmáknutú, takže tam nebolo čo riešiť. Keď vidím, že nejaká klinika má dvoch-troch zubárov a majú nejaké ceny, tak viem, že tie ceny nemajú vymyslené, ale majú ich podložené. Bolo jednoduchšie pozrieť si ich cenníky a dorovnať sa.

Dá sa teda povedať, že ceny v Bratislave sa až tak nelíšia. 

V podstate nie. Povedal by som, že ceny v Bratislave pri novších a lepších klinikách sú skoro rovnaké. Niekto využíva iné služby alebo má nejakú novinku, tak v tom prípade sa ceny môžu líšiť, ale pri väčšine je to 20 eur hore-dole.

Veľmi ma zaujímajú poisťovne. Spolupracujete so všetkými poisťovňami?

Nespolupracujem s poisťovňami.

Vôbec?

Zatiaľ nie. Doposiaľ som sa touto myšlienkou ani nezaoberal, lebo ani na tej klinike, na ktorej som po škole pracoval, nespolupracovali s poisťovňami a videl som, že to funguje. V Bratislave je situácia taká, že keď idete do nejakej kliniky, ktorá pracuje aj s poisťovňami, tak je v cene rozdiel možno 10 až 15 eur. Tak som si povedal, že keď je tu taká situácia, aká je, tak, keď na poisťovňu stojí plombička 85 eur a u mňa stojí 100 eur, tak pacient už nevidí taký veľký rozdiel pri týchto cenách.

Keď ale pôjdeme ďalej od Bratislavy, tak tie ceny na poisťovňu sú oveľa nižšie. To znamená, že plomba stojí 15 alebo 20 eur a keby tam prišiel nejaký súkromník, ktorý by povedal, že ten istý zákrok bude stáť 100 eur, tak mu hodia na druhý deň kameň do auta. No a keďže sú v Bratislave ceny nastavené takto, tak som nepremýšľal nad spoluprácou s poisťovňami. Na druhej strane, poisťovne na Slovensku majú zatiaľ nejaký starý systém hodnotenia zubárskych výkonov a s tým sa zatiaľ veľmi nestotožňujem. Takže keď  to prehodnotia, možno by som sa do toho tiež pustil, lebo, keď si pacient celý život platí postenie a dokáže ušetriť 10 alebo 15 eur, tak si myslím, že je to super.

Momentálne je to však nastavené tak, že keď príde pacient k lekárovi, ktorý spolupracuje s poisťovňou, tak sú tam určité výkony hradené, určité nie sú hradené a potom mi to pripadá tak, že ten lekár, ale aj pacient sa hrajú s tým, že čo sa dá a čo sa nedá preplatiť a tam už nejde o to, čo je najlepšie pre pacienta a pre jeho zub, ale o to, ako vytiahnuť z poisťovne peniažky, ako pacient trošku ušetrí a výsledok je niekde inde. S tým sa ja nestotožňujem.

Myslíte si, že kvôli tomu, že nespolupracujete s poisťovňami, strácate klientelu? 

Určite strácam klientelu, lebo keby som bol zazmluvnený s nejakými poisťovňami, tak by mi možno pripadla nejaká ulica v Bratislave a tí pacienti z trojtisícovej ulice by mi volali, že chcú ošetriť. Treba sa však opýtať, či by to bola klientela pre nás. Systém poisťovní je nastavený tak, že keď lekárovi pridelia ulicu, tak zubár, v mojom prípade klinika, je povinná ošetriť tých ľudí. Keď to je niekto, kto sa nestará o zuby a bol by na našej klinike a na priamu platbu, my si môžeme dovoliť odmietnuť pacienta, pretože nemá našu filozofiu, ktorá sa skladá z prevencie, dentálnej hygieny. Môžeme povedať, že sa nestará o chrup, volá len vtedy, keď ho niečo bolí a takéhoto pacienta môžeme pokojne odmietnuť. Keby som však spolupracoval s poisťovňou, nemôžem ho odmietnuť. Denne by sa mi mohlo stať, že by som mal na klinike dvadsať ľudí, ktorí by boli bolestiví a musel by som ich ošetriť a tým pádom by som sa nemohol venovať klientovi, ktorý má presný termín dva týždne dopredu, je zaregistrovaný, vyhradil si na to čas a chce pekné zuby. Tým by sa narušil kolobeh kliniky a termíny, ktoré sú presné, by už asi neboli.

Teda poisťovňa by s vami prestala spolupracovať, keby ste odmietali ich klientov?

Myslím, že je to dané zo zákona, že by som mal ošetriť pacientov, ktorí prislúchajú ku mne. To je asi také isté, ako keď idete s niečím ku všeobecnému doktorovi a v ten deň vás musí zobrať, no čakáte tam v čakárni celý deň, aj keď viete, že to takto nefunguje, no systém je tak zavedený. Keď dieťa bolí napríklad hrdlo, tak ide k doktorovi a čaká tam šesť hodín na ošetrenie. Do tohto sa nechcem dostať. Chceme mať všetko pekne naplánované a naškatuľkované týždeň dopredu. Samozrejme, stane sa, že príde niekto, kto je bolestivý, ale sme tam traja lekári a tých dvoch pacientov týždenne vieme vsunúť, objednať a venovať sa im nie päť minút medzi dverami, ale dokážeme ich riadne ošetriť, urobiť všetky potrebné diagnostiky a doriešiť veci tak, ako sa majú.

Hovorili ste, že na klinike máte troch lekárov. Ste tam spolu všetci traja?

Áno, aj so mnou sme traja.

A koľko zamestnancov je celkovo na klinike?

Sme traja, plus tri sestričky, dentálna hygienička a ešte máme recepčnú.

Takže skoro 10 ľudí a to už nie je málo.

Ó, a ešte upratovačka. Áno, je to už kolektív. Myslím si, že z hľadiska administratívy je pre mňa ešte zvládnuteľný, ale keby som mal urobiť druhú fázu a urobiť ešte nejaké rozdelenie, že doobeda bude jeden tím, poobede druhý a budem mať ešte raz toľko lekárov, to už neviem, či by som byrokraticky zvládal. To by som už musel mať nejakého externého manažéra, ktorý by to riadil.

Vy normálne ordinujete a do toho aj riadite kliniku. Ako sa to dá stíhať?

Ťažko, opýtajte sa mojej manželky. (smiech) Do toho ešte aj bicyklujem a robím triatlon. Je to o nastavení si celého procesu. Keď som ešte „iba“ pracoval a venoval sa „iba“ zubom, tak som rozmýšľal iba nad zubami. Teraz nad nimi premýšľam iba vtedy, keď ich robím a mimo toho je všetko čisto podnikateľská činnosť. Keď som v robote aj kratšie, napríklad len do štvrtej alebo do pol štvrtej, tak v hlave sa to končí o šiestej alebo siedmej večer, keď idem uspávať malú.

Máte kliniku tak rozbehnutú, že aj keď náhodou neprídete, tak to ide bez vás?

Áno. Keď som niekde na dovolenke, tak to celé funguje aj bezo mňa. Tím je veľmi šikovný a vyškolený. Vedia, čo kde je, čo kde patrí. To bolo aj mojím cieľom, že ak tam raz nejakú dobu nebudem, tak budú vedieť ísť aj bezo mňa.

To môže byť nakoniec aj výhoda. Keď hovoríte, ako ste zadlžený, že tri týždne musíte pracovať na tie splátky, tak asi by to bol väčší stres, keby ste odišli na dva týždne na dovolenku.

Určite, to je jedna vec. A najmä, keď funguje klinika alebo menšia zubná ambulancia len o zubárovi a sestričke a tá náhodou ochorie, tak ten lekár tam je sám a vtedy sa ťažko pracuje, takže sa musí zatvoriť klinika. U nás, keď niekto ochorie, vie sa to spracovať a vieme sa nahradiť a je to funkčné. Preto mám stále o sestričku viac, keby sa náhodou niečo stalo. Naša dentálna hygienička vie tiež zastúpiť sestričky, keby bolo treba. Každý deň bez práce, je na tom kresle stratový a obvolať pacientov, že nemôžeme robiť, kvôli tomu, že nemáme zamestnancov, je si myslím, veľké mínus. Preto mám radšej viac ľudí a fungujeme stále.

Spomínali ste, že prvých pacientov ste si zobrali z predošlej kliniky. Ako teraz hľadáte pacientov? Robíte aktívny marketing alebo už prichádzajú sami cez referencie?

Hovorí sa, že najlepší marketing je ústnym podaním a je to stále tak aj v Bratislave, čo som si nemyslel. Predsa len, ľudia sú tu rozlietaní, ale je to tak. Skalní klienti, ktorí už chodia nejaký ten rok a majú ošetrených veľa vecí, privedú rodinných príslušníkov, priateľov a povedal by som, že toto je najväčší prínos pacientov. Aj keď moji lekári majú nových pacientov, ústnym podaním prichádza najviac nových pacientov. Samozrejme, existujú aj platformy ako Instagram, ale ja som bol vždy taký, že nebudem to tam dávať, nebudem robiť takýto marketing, ale na druhej strane, prečo nie? Novodobá klinika i celý svet funguje na Instagrame, tak to tam dávame.

Robíte aj bielenie zubov purewhitening. Ja som to od vás mal a musím povedať, že som bol veľmi spokojný. Po druhom raze som už videl výsledky pre bielenie zubov musí byť Instagram perfektná platforma.

Áno, je to fajn a Instagram je toho plný. Väčšina dievčat však pridáva svoje zuby, ktoré sú strašne vybielené, až extrémne a to je negatívna stránka, pretože niektorí klienti, keď prídu, povedia, že táto to má takéto a ja to chcem mať rovnaké. Lenže to tak nefunguje a nikdy to nebude rovnaké. Väčšina klientov si neuvedomuje, že tie zuby na Instagrame sú väčšinou zirkónové alebo sú obrúsené, takže si myslia, že keď dajú niečo do úst a osvetlia si to, za dva dni budú mať neskutočný úsmev. Veľa ľudí príde a chce spraviť niečo za pol dňa a za pár eur. A keď im tie veci prekalkulujem a poviem im, čo to všetko obnáša a že musíme brúsiť zúbky, ktoré im aj tak neobrúsim, lebo sú zdravé, len ich majú trošku sfarbené, tak si to veľmi rýchlo spočítajú a veľakrát sa stane, že už ani neprídu.

Povedzte mi ešte, prosím, o bielení purewhitening. Keď som si dal na sociálne siete, že si bielim zuby, tak som dostal asi tri otázky, či to neškodí sklovine. Je to pravda?

Ja som bol vždy skeptický voči bieleniu. Ešte pár rokov dozadu som to nepropagoval, až dokým som nebol na školení purewhitening. Sú z Česka a to mi bolo sympatické. Aj ten kongres a všetko okolo toho malo svoju logiku a videl som ich výsledky. Zapáčilo sa mi to, no najskôr som to vyskúšal na sebe pred 2,5 rokmi pred svadbou a bolo to super. Ja som bol jeden z tých citlivých, že mňa to bolelo, za čo som rád, pretože pacientovi poviem aj tú negatívnu stránku, a to to, že niekedy to môže byť bolestivejšie alebo citlivejšie. Kamoši sledovali zuby pod mikroskopom a pod lupami a nevideli sme žiadne zmeny alebo trvalé následky, takže som to začal odporúčať klientom, ale najskôr som si to musel vyskúšať na sebe. Zatiaľ nevidím žiadne negatívne vplyvy.

V minulosti bolo bielenie nastavené tak, že sa bielilo v ambulanciách a to znamená, že to malo vysoké percento a  bola to vysoká záťaž na ten zub a niečo mohlo poškodiť tú sklovinu. Momentálne tento systém bielenia, ktorý máme my, je na princípe domáce bielenie. To znamená, že sa vytvoria dlahy, do ktorých sa to bielenie dáva a bieli sa dva-tri týždne s prestávkami. Koncentrácia bielenia je oveľa nižšia. V preklade ide o dlhodobé pôsobenie a nižšie dávky bez nejakého poškodenia.

Koncentrácia čoho? Peroxidu? 

V podstate áno. Volá sa to karbamid peroxid a má rôzne percentá. Viem, že teraz, keď som si na dva dni dobieloval, tak som si dal desať percentný peroxid a ten účinok bol stále obrovský. Netreba to preháňať silnými a agresívnymi bieleniami. Treba ísť pomalou cestou, tak to vydrží.

To bielenie je celkom prirodzené, nejde o hollywoodsky úsmev.

Pacientom vždy ukážem farebnú škálu, kam by sme sa chceli dostať, ale už som mal aj takých klientov, ktorí mali naozaj biele zuby a ukázal som im na farebnej škále, že majú tú najbielšiu a výsledok po bielení už nebude bielši. Snažím sa to pacientovi vždy vysvetliť aj napriek tomu, že som na tom stratil nejaký biznis, ale nevidím v tom zmysel, aby pacient dva týždne nosil niečo na zuboch len preto, že sa mu zuby vybielia o percento. To nemá zmysel. Ale väčšinou prídu takí, ktorí majú zuby vo farbe A3 a dostaneme sa o dva stupne na A1 a je to potom pekné.

Patrícia Prašovská
 

Som študentka Fakulty masmediálnej komunikácie a v Podnicaste zodpovedám za sociálne siete a uverejňovanie epizód. Mám skúsenosti s písaním, editovaním a moderovaním v rádiu.

Click Here to Leave a Comment Below 0 comments

Leave a Reply: